Založ si blog

Hovory s Mirkú

Niekedy sa stáva, že, milé, veselé, všetečné a šikovné malé pehavé dievčatko narastie, narastú mu vlásky, nôžky, rúčky, noštek, papuľka, ba priam i celá gebuľka a celé telíčko so všetkým potrebným, aj (občas) nepotrebným. A hop ho!  Čo to tu máme?

Rúču devu.

Kto by povedal, že ten čas tak beží.

Veru je pravda, že to najlepšie vidíme na deťoch. A nemusia byť ani vlastné. Nuž a toto by mohol byť takýto prípad. Priam a ž precedens.

Deva nám vyrástla do výšky, šírky, krásy a do USVS. [1]

Keď sa pozerá do zrkadla, tak sa so svojimi krásnymi modrými očami porovnáva s vyretušovanou nádhernou (v tlačovej forme) Adrianou Limou, alebo Bar Refaeli, či Adrianou Sklenaříkovou, nach nechodíme až tak ďaleko.

A dospeje k názoru – síce len jej vlastnému – ale ona ho čičre, voľká ho, mazná sa s ním,  dáva ho najavo občas aj sklopenými očami, či odvráteným pohľadom – nie som pekná.

A ešte to aj verejne vyhlási! Kača. Aj s druhou kačou. Našli sa, kače.

Nuž,  a keď nikto neoponuje, tak to vyznie, ako potvrdenie stávajúceho stavu. Nemenného.

Nedá sa to z tej peknej plavej hlávky vytĺcť, šak aj načo. Veď chlapa máš, byt máš, deti budú (neskôr keď…) .

Čiže už máš všetko na pekný zmysluplný a plnohodnotný život.

Je to bez mála stopercentná životná pravda. Akurát, kde sa teraz v tom živote nachádzaš?

Možno si dole, máš všetko na výborný štart do života, a ty ako vytrvalá a cieľavedomá žena vieš čo chceš a ako to dosiahneš, na rozdiel od ostatnej väčšiny osôb ženského pohlavia, ktoré síce nevedia, čo chcú, ale vedia ako to dosiahnu.

Alebo si hore, máš školu, robotu, čo ťa baví, chlapa, čo ťa miluje a (teraz) nevymení ťa za nič, bytík, ktorý si upravuješ na svoj spôsob a sen o deťoch, ktoré za nejakú chvíľu privedieš na svet. A potom budeš už len spokojne užívať to, či ti štedrý život nadelil, a budeš striedavo šťastná, spokojná, alebo unavená a znudená, až do smrti. Super.

Alebo si niekde na pomedzí.

Pomaly sa sunieš z pomyselného vrcholu a koriguješ svoje túžby, alebo svojimi nádhernými očkami nesmelo pokukávaš po métach, ktoré ti niekedy nedajú spávať a chceš ich (postupne) zaradiť do svojho životného plánu.

Alebo, kto vie, čo ti v tej gebuľke behá…

 

Takže.

Keďže si sa určite našla, či zaradila do nejakej z vyššie uvedených možností, sú len rámcové, viem,  ale podstatu asi vystihujú, takže mi z toho vyplýva, že sa nenecháš až tak unášať životom, žiť zo dňa na  deň (čo tiež nie je až taká najhoršia varianta), ale , že si život plánuješ a snažíš sa ho riadiť. A ak sa ho snažíš riadiť, smerovať za určitým cieľom, o čom som presvedčený, tak ti nechýba sebavedomie. A to ti určite nechýba. To životno – smerovacie sebavedomie. A prisám zemi ti nechýba ani pracovné sebavedomie. Tak to ti teda ozaj kurva nechýba, to môžem potvrdiť! (Ospravedlňujem sa za pejoratívum  ľahšieho zrna, ale v tomto kontexte som si ho dovolil použiť len ako zvýrazňujúce textové korenie). Ale koniec koncov, onehdá som to už vysvetľoval kolegyniam ( ty si sa asi vtedy učila viazať šnúročky na topánočkách),  že kurva nie je nadávka, ale povolanie, a to ešte nezabŕdam do cudzích jazykov, kde by sme mohli začať napr. zákrutou.

Takže dievča moje krásne, ty máš, aby som to troška zhrnul, sebavedomia na rozdávanie. Síce ho nerozdávaš, ale tam kdesi v tvojich ( mnou síce bohužiaľ zatiaľ neprebádaných) útrobách, tam to kypí sebavedomím, a v rôznych situáciách to rôznou intenzitou vychádza von. A to, aby sme si ujasnili problematiku, deje sa nielen tým klasickým verbálnym spôsobom – i keď ti tá papuľka slušne funguje, ale bohate používaš aj ďalšie výrazové prostriedky, ty herečka.

Výrazné postoje – to sa mi páči, škoda, že si (teraz) taká naobliekaná, ale  zatiaľ čo ženy v klasickom  svete stiahnu lopatky a vytrčia prsia pri love mužov (teda nie som až tak celkom v obraze, určite som nezažil všetky ženské útoky), ale možno aj tie pridové riťky tiež pri love súkmeňovkýň – i keď sa trošku líši účel – ale to momentálne nie je vzhľadom na uspokojivú hladinu môjho testosterónu až také podstatné), ty stiahneš lopatky a vytrčíš svoje prsíčka vtedy, keď ideš na vec – teda myslím riešenie a vysvetlenie pracovných problémov a otázok.

Priam by som mohol použiť klasickú formuláciu nášho pána farára : „ Milé!“

 

Videla si už sa biť kohútov?

Idú do seba prsiami. Iste, aj inými nebezpečnými časťami tela (zobák, ostrohy), ale prsia sú prioritné. A možno si zažila zábavu, keď sa ešte klasicky pobili chalani – nedali si hneď po papuli, ale sa naduli a išli proti sebe ako kohúti – pretláčali sa hruďami a pomáhali si rukami. A kúsok toho je v tebe – tu je ten princíp, čo používaš – ideš tvrdo za vecou. A to ešte chvalabohu príroda nezariadila tak, ( teda myslím len tento konkrétny prípad), že by si mala nejaké päťky – to by si bola ako lokomotíva s pokazenými brzdami, rútiaca sa dolu kopcom – a ľudia by sa ťa začali báť a nenávidieť ťa pre tvoju zrejmú ctižiadosť. Ale takto je to pekné, účelné a aj príjemné.

 

Nuž a tak sa pozrime na vec bližšie.

Tvoja papuľka.

To je teda problém. Čo s ňou.

Mám rád situácie, ale nezneužívam, keď sa priam nechtiac ocitnem v polohe (nuž čo mám robiť, keď som už taký, veď ja vlastne ani za to nemôžem), keď sa podo mnou ocitne nejaká milá osôbka ženského rodu, ktorú si pridržujem ( jemne, samozrejme) všetkým čo mám (poruke sa tu moc nehodí, lebo táto cielená formulácia neobsahuje, teda nezahŕňa všetko, čo mám poruke, tak teda ako by som to ani nebol napísal – dobre?) teda všetkým čo mám + ľahké použitie mojich cca 80 kg nežne zaaretuje dotyčnú podo mnou v požadovanej – osobne si myslím, že v príjemnej, resp. príjemnosti očakávanej polohe – a tu  vždy nastane situácia – čuduj sa svete – nie , že by som ju neočakával, ale vy ženy máte taký dar, že si ju nezavrete!

Jasné, očičká, tie sú zavreté už dávno v očakávaní očakávaného, a ešte viacej neočakávaného, to hej. Ale tú viac či menej podarenú papuľku, to teda zavrieť – aspoň na chvíľku – to teda nie!

Používam pri tom – teda pri  riešení tejto ľahko prepeklitej situácie nežnú opytovaciu formulku, ľahko sa výhražne tváriacu, čiastočne ako otázka: „ Zavreš si ju (hu)?“

No a odpoveď ti je jasná.

Pokaždým je rovnaká bez ohľadu na model, typ a rok výroby osôbky ženského pohlavia, vyskytujúcej sa v pridržiavanej polohe podo mnou. Možno, že to nenapíšem teraz úplne správne, ale znie to asi takto:

ö! ö!

Či trochu obdobne:

ɘ! ɘ!

No a samozrejme v preklade to znie : „Nie! Nezavrem si ju (hu) !“

 

A bezmocný chlap, muž, rytier, milovník (teda ja), zase, po tisícty krát rovnako zaskočený, sa snaží použiť to jediné, čo má poruke, teda svoj jazýček, aby milej jazyčnici zapchal neuzatvoriteľnú papuľku. Vieme síce svoje – je to vopred prehraná bitka, do ktorej sa stále púšťame v rámci milovacej vojny. Nuž tak teda prebehnem sprava, zľava žienkin jazýček, ďasná, porátam zúbky, nasleduje podnebný touch, znova jazýček, stále pokračujem dookola – a nič.

Nezavre si ju.

Jediné, čo sa mi osvedčilo pri tebe podobných jazyčniciach, je jemné, ale príjemne rázne vcucnutie jazýčka  – pod tlakom – a podržanie ho chvíľku v trochu povytiahnutej polohe v svojich, teda v mojich ústach. Ale je to len chvíľka, i keď stále platí: „ Postoj chvíľa,  si krásna“ .

V tomto prípade je to chvíľa krásna i krásne tichá ale len do momentu uvoľnenie, a už je žienka zase v plnom zbroji.

A zase – ešte posledné zlomky jazykového súboja a už znova znie tvoje  nástojčivo-agresívne: „ö! ö!“, či  „ɘ! ɘ!“ ,  doprevádzané nežným výrazom v tvojich nádherných modrých studniach, cez ktoré, čo ako sa kukám, nevidím do duše, ale len jasné: „Ak  mi ho nepustíš, ty sviniar, tak ti ja tiež niečo vcucnem, ale to už potom neuvidíš“ – áno, toto je ten moment ale aj pádny argument,  keď asi každý chlap podľahne milej, ale vážne mienenej a myslenej vyhrážke , a pustím ho. Lebo ja mám život a sa (vcelosti) celkom rád.

A ty ju pustíš tiež.

Na špacír.

 

No a sme doma. To čo sa vnútri nafučalo a napučalo, musí ísť vonka, aby ťa neroztrhlo. Je tam síce aj možnosť použiť záložný vypúšťací ventil, ale ty (ako som bol už viacej krát svedkom), staviaš do privilegovanej polohy svoju papuľku. A vynde z nej nielen to, čo je uložené v srdiečku, ale aj to , čo sa nachádza aj v/na iných orgánoch (pre nedostatok miesta nebudem uvádzať a spisovať).

 

No a to nerozoberám tvoju hereckú papuľku.

Ty si stará profíčka, ako si ma už mnohokrát presvedčila pri telefonovaní.  Do telefónu sa z nasratej Mirky škerí milá a vysmiata Miruška, či Mirčiatko. Geniálne zvládaš túto dvojrolu – totálne odosobnenie, no treba dať pozor na primerané vyfučanie, aby si v sebe nenosila a nezbierala stres a hnev – ukladalo by sa ti to  na vnútorných orgánoch a neskoršie by to dalo o sebe vedieť nie práve príjemným spôsobom. Treba to vybehať a tiež si občas povedať, že keď nejde o život, ide o howno – ale ty kača, tebe ide zakaždým o život, lebo si ctižiadostivá  a tvrdohlavá – teraz nekarhám, ale obdivujem. Skús nájsť pre teba – lebo vždy ide len o teba – prijateľnú mieru, za ktorú už nepôjdeš. A potom by bolo u teba vhodné aj plnohodnotné dýchanie: nádych najprv do brucha ( ano , myslím to tvoje jemné bielučké bruško), potom do pŕs  a až hore pod kľúčne kosti. Nádych na štyri doby, potom jednu dobu zadržať a potom výdych na šesť dôb a následne na jednu dobu dych zadržať.

Toto by ťa malo tak do troch – štyroch minút ukľudniť, a aj keď sa problém nevyrieši, už ho budeš môcť posudzovať s chladnou hlavou – a to je to čo potrebuješ, lebo potom tvoja papuľka môže znížiť svoju kadenciu

Takže, s papuľkou sa nedá urobiť nič. Je taká, aká ma ženská papuľka od prirodzenia byť: pekná, výrazná, papuľnatá, štipľavá, jemná, chutnučká, ostrá, maličká aj veľká, priateľská aj agresívna.

Je to hrozná zbraň. Ženská zbraň.

Len trošku pušného prachu vysyp z nábojov, ktoré nosíš vo svojom vnútri a bude fajn.

Tak to by sme mali papuľku.

 

! A ak sa budeš ešte niekedy niekedy rýpať paprčami v papuľkových vyrážkach, tak ti niekde zahryznem! Jasné, ty kača! [2]

No jasné, už ťa vidím , ako skúmavo hľadíš na tieto písmenká.

 

Áno, si špinavá (blondýna).

Ale tvoje očká sú čisté a jasné. A ostré a bodavé. Keď skenuješ osobu, ktorá sa na teba kontaktuje, tak beží v tebe niekoľko programov. Samozrejme tápam v tej spleti, len načrtávam možný schematický rámec – ale ty určite okrem nejakého prvotného úmyslu – alebo témy konverzácie, ktorú s tebou osoba vedie, hodnotíš aj vizáž, vek, profil, veľkosť, handry, súmernosť, hmotnosť, výšku, postoj, farbu a tón hlasu, výraz tváre, intenzitu pohľadu, farbu, výraz a tvar očí – protiteroristickký  skener na americkom letisku je len detská hračka proti tebe.

Máš skúmavo úprimné oči. Ale nežný blankyt vie byť i tvrdý a u teba  fungujú blesky z jasného modrého neba.

A tu je priestor na revíziu tvojich výrazových prostriedkov, lebo tu máme maličký rozporík – medovú papuľku a blýskajúce fľochne. Tak to som si už všimol. Naopak veru nie, a nie som si ani istý, či sa to u teba vôbec dá.

Ale neboj, robia to tak všetky krásne ženy, keď ešte nechcú zraniť, ale už strúhajú kopiju pomsty. U teba je to možno riešenie pracovného problému. Lebo práca – to je to, čo ťa pohlcuje.

 

Viem si ťa živo predstaviť v príjemne chúlostivej situácii, pri zúčastňovaní sa vzájomných smiešnych pohybov za účelom dosiahnutia stavu orgazmu – a už si na dobrej ceste (ty určite na šesťprúdovej diaľnici) k vrcholu, a už sú očká zavreté a budíky cítenia nastavené v červenom poli vysokých otáčok na maxime – a tu zrazu – hop ho – zazvoní telefón – Mirka poďte do robotičky, lebo ste nenahraditeľná – a kača Mirka vyfučí, hodí niečo na seba (hneď ako zlezie z chlapíka), naštartuje tátoša a ide makať.

 

Lebo jej to nedá. A chcel by som vtedy tie očká vidieť – ale len z bezpečnej diaľky.

Áno, sú aj jemné, nežné, zamilované, skúmavé. No vidím v nich aj pracovnú tvrdosť. A neviem, či rastie, či klesá.

Ty to vieš?

A ďakujem ti za tvoje úprimné oči, ktoré ma párkrát pohladili a spojili sa s mojimi.

Proste tvoje očká.

 

Tvoje ušká sú mäkučké, teplučké, jemnučké – juj, to je ale pochúťka. A väčšinou sú pekne vystavené na gebuľke ako na podnose, nie poukrývané pod tvojimi vláskami. A ešte aj akurvátne veľké – teda malé – teda presne veľkosť pre labužníka – lopúškového gurmána.

Dievča moje, si proste ideál.

No, je to všetko super, ale priznajme si, je to len křoví. Nádherné, prítulné, jemné, chutnučké, ale predsa len křoví. Lebo – a to si my dvaja nemusíme zakrývať, lebo ja viem , že ty vieš, že ja to viem – že sa jedná o tvoju ďalšiu nebezpečnú zbraň – TU vz. 92[3].

Také by ti mohli aj mnohí špióni závidieť. A také scénky zo sitcomov a filmov, že dakto je pri stene a má o stenu opretý hrnček a  tak počúva dianie za stenou, to je pre teba len strata času a zbytočnosť. K tebe sa všetko – aj spoza steny – dostane eňo ňuňo. Nuž a pri profilovom pohľade – teda pohľade na ten tvoj ksichtíkový profil – nazvime ho  – s jemne chlapčenským nádychom, tam sa tvoje ušká veľmi dobre umiestnili na gebuľke, a sú pekným doplnkom tvojich vlasov. Špinavých. Blonďavých. Teda špinavo-blonďavých. Sú také (veľkostne) akurát, no ani v iných kritériách sa nezaprú. Chrupavková pružnosť je na veľmi dobrej prevádzkovej úrovni, sú to fajn mäkučké lopúšiky, a taktiež prevádzková teplote je príjemná – je veľmi nepravdepohobné, že by sa stala príhoda, že by sa jazyk (či nebodaj iný orgán skúmateľa) prilepil na  tvojho lopúšika, ako sa to stáva pri skúšaní kovového zábradlia v zime. Toto u teba určite nehrozí.

A ďalšia povzbudzujúca skutočnosť sa viaže k naplneniu zmyslu nášho ďalšieho zmyslu – a to chuti. Musím objektívne skonštatovať, že veľmi dobre chutia. (O lopúšikoch som to myslel, teda aby náhodou nedošlo k inému chuťovému pokušeniu.) Neviem, aký nálev, pardón, šampón používaš, ale príjemne nežne slaná chuť s jemne ženskou arómou robia tvoje lopúšiky priam neodolateľnými. A pre toho, kto ich už raz skúsil, je to silné lákadlo, priam droga – až také chuťovo bunkové afrodiziakum. Síce sa po ňom nepustí toľko slín, ako po tých vašich žltých kvietkoch, ale slinky sa pustia jemne a sú produktom zmyselnej chuti. Neviem, ako často si ich umývaš alebo iným povrchovým spôsobom upravuješ arómu svojich lopúšikov, ale  robíš to rafinovane , a nebojím sa povedať, že až cieľavedomo za účelom získania maximálnej chuťovej zmyselnosti, ktorá spolu s vizuálnou zmyselnosťou vytvára značný synergický efekt. Nebojím sa povedať, že si na úrovni lopúškovej profesionálky.

Tu by mohla byť namieste skúška, že by si zaujala polohu medzi kvetmi, a potenciálny skúmateľ by si mohol vybrať niečo z ponúkanej aromaticko-vizuálnej palety vzoriek. Ja určite – a mám za to, že aj iní kvalitný kvalitový ochutnávači by ako najúžasnejší exemplár obohatenej ponuky zvolili tvoje krásne uško. Neviem čo by som ešte mohol dodať k tejto téme.

 

Keď troška načrem do geometrie, tak jedna z vonkajších spojníc tvojich lopúšikov má svoj stred na vrchole. Tvojom vrchole. Tvojom tvárovom vrchole. Tvojom jemne chlapčensky profilovanom tvárovom vrchole. Áno, pri rekognoskácii tohto terénu sa ocitneme priam na vrchole ksichtíku, teda na tvojom nošteku, lebo ten zbehlejší vrchol ukrývaš o dosť nižšie. No ale aby sme moc neodbočovali.

Tento sofistikovaný exemplár  jednoznačne konvexného profilu okoreneného tvárovou jemnosťou dopĺňa tvoju tvárovú časť lebky  v spolupráci s dômyselným pehovým dizajnom priam akurvátne a dodáva tvojim tvárovým emociálnym výrazovým prostriedkom nežne jemno dievčenský charakter. Proste dokonalé! Ako z profilu, tak aj pri pohľade spredu, či  zhora, je to umelecký obraz.

Priznám sa, že zatiaľ sa neviem objektívne vyjadriť o pohľade zo spodu. Priam sa hanbím, že napriek niekoľkým možnostiam, bohužiaľ len letmo naznačeným, a asi z tohto dôvodu nevyužitým , som zatiaľ nebol schopný zistiť, ktorú dierku (nosovú dierku myslím, tiež neviem, načo ty hneď myslíš, teda neviem, či myslíš, ale určite si mohla, keby si chcela, a ja si myslím, že by si chcela, aj keď by si až tak nemohla) máš väčšiu. A tiež, aká je tvarová rovnorodosť, či rôznorodosť, či spriaznenosť tvojich dierok, akú rolu hrajú chĺpky v tvojom nošteku, ba ani jednoznačné chuťové danosti tvojho nošteka , čo ma veľmi mrzí a za čo sa veľmi ospravedlňujem, lebo naozaj, už z hľadiska mojej prirodzenosti sa jedná o jednu z prvých priam klasických chuťoviek pri vzájomnom komunikovaní, kde si teraz priznávam svoju chybu a zlyhanie hraničiace s nedôslednosťou. No chvalabohu, aj táto malá analýza teraz prispela k odhaleniu tejto disproporcie, a tu na tomto mieste prehlasujem, že vykonám všetky potrebné aktivity a činnosti na zistenie chuťových kvalít tvojho šňopáčika a následne uchovám všetky tieto nadobudnuté poznatky v analytickej a tiež písomnej podobe v tomto dielku.

Z praktického hľadiska je tvoj šňopko nadpriemerne dobre ustrojený na to, aby si ho všade, kde to budeš pociťovať ako vhodné a nutné, pchala. Túto tvarovú vhodnosť pchania považujem aj pri nedosiahnutej maximálnej špičatosti za primeranú – a práve nešpicatý tvar tvojho nošteka môže zabezpečiť vyššiu úroveň dráždivosti pri pchaní, čo treba hodnotiť jednoznačne pozitívne.

Pri tejto príležitosti by bolo nezodpovedné opomenúť aj zrejmé čuchové kvality tvojho nošteka, ktoré sa prejavujú priam degustátorským prístupom k zisťovaniu aromatických stavov tvojho okolia. Tu je esteticky veľmi krásny a hodnotný stav pri zistení smradu, kedy pokrčenie tvojho krásavca je dokonalé a evokuje neskrývanú emociálnu bolesť čuchového pôvodu, odkrývajúcu tvoje vnútro.

Tvoja tvár je malým krásnym vesmírom a nošťok malým slniečkom. (A že by pehuľky mliečnou dráhou?)

No a tu sa dostávam k dominante tvojho (verím, že nielen tvárového) vesmíru a to k tvojim nádherným pehám. Môžem použiť aj u teba zvlášť vhodný termín –pehuľky.

Áno, hneď na začiatku sa priznám, že mne sa pehavé baby páčia. Samozrejme pekné pehavé a pekne pehavé. Osobne mi spadáš do oboch termínov.

Vo vnútri, teda v mojom vnútri vnímania si nejako spájam pehy ľudí s pehami, ktoré sa vizuálne transformovali do škvŕn u niektorých šeliem (hlavne mačkovitých). Taký leopard či gepard toto videnie priam stelesňujú. A keď trošku prižmúrim oči, keď sa na teba dívam, nevidím síce vertikálne rozšírenie tvojich zreničiek, ale vidím náznak elegantnej mačacej škvrnitosti. No a tu je pes zakopaný! Teda asi mačka, aj keď sa táto formulácia zatiaľ až tak bežne nepoužíva, čo ale nepovažujem až za taký veľký spoločenský problém.

Takže, určite si už bola v kine, klasickom, a videla si , ako sa premietajú zrýchlené obrázky na bielu plachtu. Ty v kine sedíš medzi plachtou a premietačkou. A kukáš, tešíš sa, či plačeš, alebo sa nudíš, podľa druhu filmu.

No a obdobné je to, keď sedíš pred plátnom a naň sa zozadu premieta film, čiže plátno je v strede. Používalo sa to často, keď sa plátno (plachta) dalo na okno a z izby sa naň premietalo, aby kamoši z ulice videli filmík, či diapozitívy. No a táto druhá varianta premietania, si myslím, predstavuje teba a tvoje pehy.

No je to tak.

Ty si plátno.

Pehy, či tvoje pehuľky sú premietané obrázky. A premietačka tvoje vnútro. ( Aj keď si blondýna, myslím, že si pochopila vysvetlenie princípu premietania, že?). Viem, že mi rozumieš a možno to tak aj cítiš. Tvoje vnútro sa premieta na tvoje telo formou zjemnených (lebo si žena) škvŕn mačacích dravcov, lebo aj ty si vo svojom vnútri mačací dravec. A tak, ako niektoré žaby, hady a iné zvieratá majú veľmi jasné a zreteľné farby, aby nimi varovali svojich možných nepriateľov, že sú jedovatí, a aby im všetci dali radšej pokoj, obdobne to zariadila príroda aj v tvojom prípade.

Hlboké studne pri koreni tvojho konvexného šňopáčika, detsky zjemnená výraznosť lícnych kostí, huncútske líčka a zmyselné pery, ktoré občas podľahnú nezmyselnému rúžu, a to nehovorím o figliarskej bradičke,  no a toto priam umelecké dielo je doladené soľou ženského výzoru – no čím asi?

No!

No!

Áno!

No predsa premietnutím tvojej prirodzenej dravosti na tvoju kožu, samozrejme cez filter tvojej mačacej duše.

Tvojej divokej mačacej duše.

Tvojej duše veľkej divokej mačky.

Lebo to si ty. Hráčka, labužníčka, ochutnávačka, ale individualita, ktorá, keď má pocit, že jej niečo nevyhovuje, tak to dá najavo.

Vieš, ako sa o mačkách hovorí, že sú neverné a že psi sú verní. Teda určite, lebo máš tiež psa. V psom prípade platí, že pre majiteľa urobí všetko, aj skočí za ním, aj keď asi tuší, že zomrie, aj dostane tie isté choroby ako jeho pán.

No ale mačky potvory, tie nie sú také sprosté – toto asi nie je celkom objektívny, ale určite správny výraz. Ony sú individualistky, vedia, čo je pre ne dobré, a aj to vyžadujú a využívajú.

No hotové ženy, že? Alebo takéto ženy sú hotové mačky, že? No a tu niekde sa asi nachádzaš asi aj ty.

Divoká šelma, spútaná ženskou kožou, ponúkajúca svoje vnady a priazeň. No a to je aj tvoj spôsob lovu. No a to, že lovíš pomaly, je ešte tajomnejší a nebezpečnejší spôsob, ktorý dokonca zjemňuje aj tvoj blond. Ty si proste dobre vybavená divoká samička na prežitie v tejto džungli.

Priznám sa, som len takým dosť povrchným a bohužiaľ len tiež povrchovým pozorovateľom a skúmateľom pehuliek, a preto z ich rozmiestnenia, lokálnej intenzity, farebnej intenzity, tvarovej a tiež profilovej variability, aj možného vytvárania obrazov a obrazcov môžem povedať len to, že si charakterizovaná peknou divokosťou. A pre mňa ešte divokou peknosťou. Ale to už asi vieš, ty mačacia divožienka.

A to, že ty si vraj zmierená a vyrovnaná s tým, že si pehavá, to je prejavom tvojej neúprimnosti voči sebe. Alebo klameš telom. Lebo svojimi pehami dávaš najavo časť svojej osobnosti, aspoň tú časť, ktorú si ochotná na svetlo božie ukázať a aj ňou varovať okolie a dať najavo svoje dominantné postavenie. Takže , ty potláčaš, že si na svoje pehuľky hrdá a možno  takouto formou duchovného násilia ich zjemňuješ. Ale nerob to, lebo to nie si ty.

No a to sú tie tvoje jemné a jemnejšie pehuľky, ktorými obšťastňuješ svoje okolie. O.K. To je v poriadku. No ale tu máme ešte tvoje dve tajomné dievčenské pehy. A ty, pretože si si dobre vedomá ich podnetno – dráždiacej funkcie, tak ich pred pohľadom väčšiny vonkajšieho sveta skrývaš v podprsenke.

Neviem, aký vplyv má podprsenka na pehovú kvalitu[4], ale tu vidím synonymum v pohľade na zavretú divú veľkú mačku v klietke. Ak tam bude zavretá dlho, spohodlnie, zakrpatie, stratí svoju krásu a divokosť, a asi aj  jas a ostrosť očí. A ona potrebuje žiť, žiť divoko a naplniť svoje poslanie, s ktorým prišla na tento svet.

Ty to necítiš?

Máš nádchu, či čo?

A preto ty tak isto musíš svoje najkrásnejšie pehuľky čo najčastejšie vypustiť z ich väzenia, aby svojou divokosťou a nespútanou krásou rozdávali radosť a potešenie všade, kde sa objavia. Možno ťa tlačia nejaké, dneska už prežité spoločenské konvencie, či nejaká potlačená hanba, ktorú nechceš znovu vyvolať, ale nepotláčaj svoje vnútro. Ako sa občas ty potrebuješ zhlboka nadýchnuť, tak sa potrebujú uvoľniť aj tvoje dve pehuľky roztopašnice. Tak už nebuď na seba taká krutá a pusť ich občas do sveta, lebo tam patria. Capito cara signorina?

Nuž, a tu sa ďalej dostávam k tvojim vláskom. Určite by sa dalo povedať, že si žena  mnohých tvárí, čo je aj pravda, ale keďže mi momentálne ide skorej o vlasy, ako o ksichtík, tak je asi adekvátnejšie použiť výraz – žena nie malého počtu účesov – svojej ozdoby hlávky.

Určite som ťa nevidel denne, aby som mohol byť ozaj stopercentný a objektívny, no to čo som pri našich pár stretnutiach a uvedomení si tvojej vizáže videl, zanechalo vo mne príjemne pozitívny dojem tvojej vlasovej variability a jej kontinuálnych prechodov do ďalších foriem. Priznám sa, že neviem kedy to bolo,  no bola si s ledabolo prepleteným copíkom, ktorý ti ležal na pravom pleci a mieril dopredu – tak zo pätnásť centimetrov nad tvoju pravú najkrásnejšiu pehuľku. (Myslím tvojich pätnásť centimetrov, nie mojich, také dlhé vlasy ešte nemáš.) Priznám sa, nevedel som sa vtedy vynadívať, seklo ti to, čo asi však nebolo len účesom ale aj tvojou celkovou pohodou a dobrou náladou, ktorou si priam žiarila. Proste to bol dokonalý pohľad.

Nuž a teda som rozmýšľal, ako súvisia tvoje účesy s tvojou pohodou. Nemám to až tak odsledované, ale ty sa asi viacej poznáš. Nemáš nejaký clivý účes, dobro náladový účes, bojový účes, víťazoslávny účes, krámový, teda svojedňový účes, blbodňový účes, lovecký účes a možno aj lovený účes? Rád by som bol v obraze  v tvojom účesovom obraze – je to u teba dosť podstatná forma reči tela.

A koniec koncov, máš príjemné vlasy. Nemôžem (zatiaľ) opísať dojem, ktorý by som získal ich šteklením po tvári, ktorú to aktivitu značne obľubujem, ale pri niekoľkých určite náhodných dotykoch a potiahnutiach tvojho copíka som nadobudol presvedčenie (fuj, ako hnusne právnicky to znie, ale v tomto prípade táto formulácia má naozaj opodstatnenie), že tvoj špinavý blond má kvalitu jemného zamatu, ktorý ale klame telom a je hrdý na svoju pružnosť.

A vieš, že jedna z erotogénnych zón u žien sa nachádza práve na hranici rastu vlasov? Väčšinou na ňu zabúdame, ale oplatí sa na ňu zabudnúť aj u teba? Aké pocity ti tam (hore) vyvolá vláčny jemný dotyk?

Dobre, dobre, vyjadrila si sa, že si cop dávaš často (myslím konský chvostík), a že nemáš pocit, že by si si ho dávala keď máš zlú náladu, alebo „vďaka copu“ by si bola taká nedostupnejšia , či necitlivejšia.

Dobre, beriem, no tento copík je taký strohejší účes a aj ty si mi pripadala citovo strohejšia, či odmeranejšia. Že si navonok ukecaná a vysmiata, to je pekné, ale ja viem, a nezabúdam, že si stará herečka. Priam si mentálne určite herecky skúsená starena, doslova zaslúžilá umelkyňa. Ty by si určite nemala problém zahrať toreadora v aréne, či veselého chlapíka pri malej potrebe. Tu by si určite zvládla aj určité technické disproporcie a obmedzenia.

A pri rozpustených vlasoch si víla. Patrili by k tomu ale dlhé šaty. Voľné. Aby vynikli tvoje vlasy. Keď zavriem moje oky, tak si ťa viem takto živo predstaviť. Taká klasická krása.

No a tvoje rôzne copíky a zapletania – to si už lovkyňa. Tam už z teba žiari lovecká vášeň. Že už jednu korisť máš doma, to neni podstatné, ani tvoj pud narušujúce. Ano, tváriš sa decentne, mierumilovne a priateľsky, veď si stará herečka, ale pritom pomaly zužuješ kruh okolo svojho exempláru. Čo ty na to?

ɘ! ɘ!

Trt makový! Až ťa stretnem za pätnásť rokov, potom sa už ani nebudeš červenať, keď mi povieš, že (to už budem naozaj pán v najlepších rokoch)  som mal pravdu, aj keď som ta vtedy svojim komentárom trošku nasral. Ale život nezastavíš. Dievča moje, viem čo hovorím. Dobrú chuť!

No a potom som si  (s predstavou, že to potrebujem hodiť na papier) lepšie všimol, teda uvedomil dolné partie tvojej tváre. Máš ju oválnu, pomerne širokú, pevnú sánku a výraznú, i keď nie moc vystupujúcu bradu. Z profilu je vidno, že brada je u teba  znakom priebojnosti. Sánky hovoria, že čo chytíš, už  nepustíš. Ja viem, že vyzeráš milé, nežné, nevinné a prítulné dievčatko, či žieňatko stačí sa len pozrieť. Ale to je obal!

Tvoje vnútro je dobre namazaný stroj, ktorý má všetko dané a naprogramované. A že má dlhšie zaradenú jednotku a stále ešte nemá potrebu ísť na vyššie obrátky? To je len zdanie.

Tvoje vnútro by vedelo rozprávať,  čo všetko tam číha pripravené na útok. Keď ťa tak sledujem, ponúkaš síce viacej možností nahliadnutia do tvojho vnútra, no ja by som preferoval dva otvory (možnosti), ktoré by poskytli komplexný a pravdivý obraz. Ale teraz ich ešte neuvediem, neteš sa.

Resp. ktoré otvorové možnosti  ty pokladáš za optimálne? (Všeobecne a u seba?)

Lebo, a ty to dobre vieš, pri rôznych otvoroch dochádza k rôznej úrovni výmeny (či straty) energie a tým aj rôznorodosti pocitov.

No a urobil som si tvoju numerológiu  a padol som na riť. Doslovne aj obrazne. Najprv som ti ju zobral, ale potom som sa už k tebe nedostal. Nabudúce.

Si rozporuplná osoba aj osobnosť.

Ty herečka.

Ako máš danosti pre úspech aj spokojnosť, tak si to zase v inej forme, vnímaní a prejavoch komplikuješ. Nuž, ale všetci sme stvorení pre úspech (stačí sa pozrieť na mňa, že?), a máme vlastnosti a predpoklady, aby sme ho dosiahli, a boli nie ani úspešní, ale spokojní so sebou.

Ten jemne chlapčenský ksichtík, na ktorý sa rád dívam, prepáč, ten milý a pekný dievčenský ksichtík s jemným chlapčenským nádychom (šmrncnutím), na ktorý sa rád dívam, dáva všetky predpoklady na tvoj úspech.. Je tam všetko – nevinnosť aj bojovnosť, vytrvalosť aj ľahkosť, nedostupnosť aj flirtovanie.

Proste žena mnohých tvárí, no to  zase neni až taká svetová výnimočnosť, ale ty si výnimočná profesionálnym zvládaním tvojich vizuálnych tvárových prejavov. Prejavuješ v nich ľahkosť a priam vášeň pre hru – ty potvora, veď ty si vychutnávaš život! Alebo aspoň rôzne varianty tvojich ksichtíkov si ho vychutnávajú svojim odrazom životných reálií, ktoré ťa dostihujú a postihujú, či ktoré ty dostihuješ a postihuješ.

No a už som to kdesi písal, ale ešte raz! Tieto tvoje výrazové, nebojím sa povedať, až umelecké výrazové ksichtíkovské prostriedky narušujú tvoje nepodarené paprče! Ešte raz a zakaždým, keď uvidím, že si si rozrýpala, alebo rýpeš svoj ksichtík,  tak ti po nich nakladiem a zahryznem ti do ucha. Ancijáša tvojho, čo máš trinásť rokov? Veď sa už trochu kontroluj! A koniec koncov, tvoje ruky za nič nemôžu, oni robia len to, čo sa ti zrodí, či vedome, alebo podvedome, to je jedno, v gebuľke. Čiže, budem sa v konečnom dôsledku zameriavať na ňu. Veď vlastne tvoje rúčky aj tými jemnými prstíkami, také nežné a príjemné, aj keď  sú občas studené, nemajú vlastnú vôľu a chtíč poškodiť tvoj pekný ksichtík.

Alebo, teraz ma to napadlo! Do pitky, pol zošita som zapísal a až teraz  mi to došlo!

Ty kača jedna nepodarená!

Ty si si určite vedomá toho, že si pekná a tu je pes zakopaný. Chceš mať pokoj od tvojho partnera, teda nie celkový, ale ten žiarlivostný.[5] A preto si rýpeš paprčáma ten tvoj ksichtík, aby si si ho vyrážkami spľuhavila a svoju krásu spriemernila a eliminovala svoj sexepíl na bežnú úroveň, ktorá už nezavdáva príčinu na možné žiarlivostné pohľady podľa teba oprávneného okolia.

Veď ty prezieravo konáš ako  zrelá a skúsená žena! A potom večer si vysporiadaš toto svoje konanie, resp. jeho dôsledky, s niekoľkonásobným kúskom (dobre, dobre, nemusel som to tu dať, ale mi to  proste nedá, anjelik, vieš?) čokoládky a všetci ( včítane teba) sú spokojní.

No a teraz povedz niečo!

Ale som ťa odhalil, že?

Ani ty by si sa tak nevedela, keby si toto nebola čítala, čo?

No aspoň takto, teraz už vieš, na čom si! Takže by sme to tu mohli uzavrieť.

Почему буквы, всио ясно!

(To je pointa jedného starého socialistického vtipu, keď si rus kúpi noviny a keď chce začať čítať, tak zistí, že okrem nadpisu sú čisté strany. Tak sa vráti do stánku a spýta sa , prečo na nich neni nič vytlačené. A trafikantka mu na to povie : Почему буквы, всио ясно!“ – Načo sú písmená, všetko je jasné!)

No ale úplne vsio jásno ešte neni, lebo je tu ešte jeden malinký zádrhelíček! Priam zádrhelko.

Ty nie si šedá, či sivá myška.

Ty si atraktívna a šarmantná žena!

A ty potrebuješ byť atraktívna a šarmantná žena, lebo tam  sa najlepšie prejavuje tvoje vnútro, ty kača, jasné?!

Lebo bez toho to nie si ty. Mohla by si to na nejakú chvíľu hrať, ale načo? Načo sa hrať na seba a nebyť sebou?

Veď uznáš aj sama, že to postráda logiku ( asi aj ženskú)! Áno, vieš sa pretvarovať, ale vtedy, keď je to treba, vtedy, keď to tvoje vnútro uzná za vhodné a možno aj bezpečné, alebo perspektívne. To má logiku.

Ale prečo a načo sa vlastne pretvarovať, aby si vyzerala tak, aká si a ako vlastne aj vyzeráš?

Tak teda kurva tak aj vyzeraj! Čo to tu skúšaš? Či máš vlastné dosky, ktorými,  či na ktorých chceš fascinovať (okolitý) svet?

Veď sa na seba pozri. Urob si fotky.

Jemný make up (či mejkap, či ako sa to gľančenie ksichtu teraz volá), rôzne  copíky , veci ktoré máš rada si daj na seba a potom ich daj dole. A urob si  foto seba celej v rôznych polohách. Dobre, kvázi selfie teba so sebou, aby sme sa rozumeli.

No a potom sa na tie svoje fotky pozri.

Ale nie, hopko, tvojimi modrými očkami, ale skús sa na seba pozrieť očami tvojho terajšieho partnera, či mužov, o ktorých vieš, že sa im páčiš. Dívaj sa na seba, poriadne kukaj a zisti, čo sa im na tebe páči,  čo z teba dokážu vychutnať, čím ich svojou prítomnosťou potešíš a obohatíš.

A čo tvoj partner v súbore? Veď netančí s kusom mäsa, ale občas si ťa aj pritúli a pritisne, nie? Keby tančil len s nejakou kačou, tak by tam už dávno nebol, alebo bol, ale s inou.

Odfoť si utancovanú a vytancovanú tváričku a postavičku.

Čo na nich vidíš?

A čo vidia na nich tí druhí?

Nuž robíš niečo, z čoho máš radosť a tá radosť sa prejaví ako v tebe, tak aj na tebe. Tak isto, ako po milovaní. Tak isto po zvládnutí pracovnej úlohy. Tak isto pri (po) stretnutí s niekým, koho máš rada, či si ho vážiš.

Urob si takúto galériu. Tu nemusíš hrať, len sa na seba dívaj.

Dívaj.

Dívaj!

A uvidíš.

Šarmantnú a atraktívnu babu.

Niekde to budú len záblesky, niekde pohľad, inde úsmev, či pohrúženie  do nejakej činnosti. No si to ty!

Je ti to dané!

Daj si knihu na hlavu, vystri sa, stiahni lopatky, vytrč prsia a choď po čiare, tak, ako to robia modelky, a natoč sa!

Odpredu, odzadu, z boku. A potom sa dívaj na seba, ako a čo robíš. A skús sa porovnať s inými. Všetko je na webe. Veď máš internet. Nájdeš tam milióny obrázkov. Všetky herečky (cca tvoje kolegyne) sú tam. Aj nahé. A vôbec nie sú dokonalé. Len my chlapi ich tak vidíme. Jedna má veľkú riť, druhá malé prsia, tretia veľký, alebo malý nos.  Ale keď privrieme oči, tak nám ponúkajú zážitok.

No tak sa na seba pozri a ponúkni ho aj ty! Veď je to v tebe! Tak to pusť von! Do sveta. Aspoň tvojho malého sveta.

Ty sa nepotrebuješ na nič hrať a hrať sa na niekoho. Lebo ty si niekto. Treba to do teba nejako dostať, dopraviť?  No a zase sme pri pointe, ktorý otvor na to je najvhodnejšie použiť.

Ser na to, čo si o tebe myslia druhí (aj  ja).  A rob si po svojom. Ako to cítiš. Neprispôsobuj sa ani doma, ani v robote, či vo vzťahoch. Buď tolerantná, ale ukáž sa nahá. Myslím tvoje vnútro. Nahé. Také aké je. Konvencie zvládaš, aj dlho vydržíš hrať, ale v konečnom dôsledku budeš unavená a nespokojná a  nešťastná. Všetkým sa nedá vyhovieť. Ale keď sa okoliu ukážeš taká, ako to ty cítiš, niektorí ťa začnú takú akceptovať, a ostatní ti môžu byť ukradnutí. Aj budú.

Ak nie, oni  ukradnú teba, a zostanú ti len šminky.

Som sa nejako rozohnil.

To sa mi po večeroch stáva. Je to akési zhmotňovanie predstáv. A občas si trochu zhmotňujem aj teba. A tak si pozerám tvoje fotky, čo si urobila, či ešte urobíš. Aj tie bežné, aj tie odvážne. A snažím sa na ne kuknúť tvojimi očami. No a vidím prd.

Keď sa dievča díva na seba, čosi určite vidí, potom to skritizuje a potom sa už ani nepozrie, aby nedostala debku.

Celé zle! (aby som ťa citoval)

Treba sa na to pozrieť chlapskými očami.

Kombinuj odvážne a tajomné. Pootočená gebuľka, vyzývavý pohľad, sklonená gebuľka, oči dohora, stiahnutá gebuľka + nevinné oči, sklopené oči, baba jedna, veď ty to všetko vieš!

Potom sa trochu zobleč, ledabolo si (sťa by nechtiac) prikry, nie, to nebol dobrý výraz, asi skorej len naznač zakrytie, tak aby ich bolo vidno, ale nie celé, také skoro klasické zábery od chrbta, trochu z boku, kde vidíš líniu chrbta, ruku a stačí len časť bradavky.

Proste si urob nedopovedané fotografie.

A dopovie ich fantázia.

Fantázia toho , kto sa na ne pozrie.

A ak ich nikto neuvidí (čo by bola iste škoda, ale je to tvoj problém),  tak tvoja. Aby si sa už konečne videla v inom svetle. Troška tajomnom. Troška príjemnom. Troška vzrušujúcom.

A potom  zistíš, že na niektorých fotkách  nie si ty, že je to niekto iný.

Tvoj ďalší rozmer. Lebo ty ho máš.

A prosím ťa, nenos už tie tvoje sivé tepláky do roboty, ani ich už vôbec nenos.  Možno sú pohodlné, ale vyslovene zle ti formujú ritku. Áno, tvoju peknú ritku.

A určite si veľakrát videla aj J. Lo. Aj s jej poisteným pokladom. Je tak isto tanečníčka, ako ty, tak isto má výraznejšiu, či väčšiu riť. Ale  ju vie ukázať a predať. A nikdy som ju nevidel v tvojich teplákoch!!!

Teda takých , ako sú tie tvoje. Možno robí Jennifer Lopez viacej drepov ako ty,  asi aj nôžky má pri tom naširoko, aby si pekne vyformovala, či udržala vyformovaný zadok,  a je to aj vidno, ale ona má už cez  štyridsať, a ty si  len rozvíjajúci sa púčik, papuľka moja , vieš?

A detto, keď sme boli robiť spolu  vo V., jedna baba  mala nasúkaný riadny zadok s nožiskami, skoro ako Cibulková, v gaťach – vhodne obtiahnutých a vrtela ním, ako by jej za to platili, lebo vedela, že si ju každý všimne. Samozrejme som si ju všimol aj ja, veď na to mám oky, predsa. A ona to vedela. A s tou veľkou riťou v dobre obtiahnutých rifliach bola kurevsky atraktívna. (Aj keď  zvyšok bol vcelku štandard – potiažmo ani nič moc).

Zato tie sivé športové gate,  či čo to je, to je paráda. Tie sú voľnejšie, a ty si  štíhlejšia, príjemná postavička.

Odfoť sa a uvidíš.

Teda viem, že si pílim pod sebou konár, lebo chytiť ťa za zadok v tvojich obľúbených teplákoch musí byť zážitok. O tom som presvedčený. No ale prioriťi sú prioriťi. Tam už neni kam uhnúť.

Nehrám sa na módnu políciu, len sa na teba dívam. A nielen ja, veď to dobre vieš a  cítiš, veď na to máš. Je to aj lepšia energia, ktorá ťa bude doháňať a napĺňať. Veď do teba sa jej dosť zmestí, nemýlim sa?

Nevravím, že si sexica z Playboya, ale si pekná baba, tak si to konečne už aj ty uvedom, a čosi dopraj aj verejnosti. Aspoň tej odbornej, teda (aj) mne.

Ďakujem.

Ja si dávam pred (skoro) každým jedlom (obed, večera)  päťdesiat drepov. Dva v jednom. Zlepším trávenie a spaľovanie a neukladajú sa mi  v takej miere tuky. A drepy,  keď dáš nohy trochu na širšie, formujú zadok.  A je to koniec koncov len jeden a pol minúty denne  x  počet jedál.

To bol môj príklad. Ale je funkčný. Tak na sebe makaj, makaj,  bejby.

Tak a teraz som zase v pomykove ja, neviem,  či by som vlastne už nemal odfajknúť a ukončiť tému – tvoju ritku, keď  som sa jej nejako na pár riadkoch dotkol. Ale snáď to ešte neni všetko.

Ja ( si fandím, čo?)  môžem zhodnotiť len obal. A obalené kontúry. Svoj produkt (produkt tvojho genetického vývoja) si môžeš zhodnotiť len ty sama.

Ale zase – uhol pohľadu.

Videla si Cibulkovú s jej nožiskami? A ukazuje ich kade chodí, a hoci sú riadne, sú čarovné, teda očarujúce. A svojim spôsobom tajomné.

Moja prvá láska mala také čarovné meno  – Beatrice, mala síce hnedé oči, ale tiež čarovný zadok. Teda bola dobre stavaná. A ja som pomaly levitoval, keď som ju zaň držal. A aj po desiatkach rokov ho má rovnako čarovný. (Tiež tancovala).

No máš proste chlapov, ktorých očaríš tým, čo máš na očarenie, keď to dobre zabalíš a odhalíš = rozumieš, je to tým lepšie zabalené, čím je to viac odhalené = zvýraznené. Šak ty to dobre vieš, veď si neni až taká kača.

Tak by som to  teda uzavrel, ale dievča moje, tvoja riťulka ma fascinuje, teda priťahuje značnú časť môjho momentálneho mentálneho pozorovania.

 

Onehdá som čítal o knihe – Ženy , jedlo a boh. Je to večná dilema, čo je božskejšie – ženy alebo jedlo (teda pre väčšinu kuchárov, samozrejme).[6]

No a boli tam zhrnuté – dneska už klasické pozorovania na návody = jesť, len keď si hladná, žuť, jesť pomaly, nerozptyľovať sa pri jedení (TV, audio, video, debata, čítanie, práca…), jesť to, čo si praje tvoje telo, jesť, kým nemáš dosť, jesť tak, aby ťa všetci videli, vychutnávať si jedlo,  jesť v sede a v tichom prostredí, jesť – veď ty to všetko určite vieš!

A na základe uvedomenia si vyššie uvedeného by sme mali prestať byť pažraví a mať chuť na jedlo pod kontrolou. Logické. Teda hlavne vy ženy. Lebo je to o tomto divnom, emotívnom živočíšnom druhu písané.

No a až tak jednoducho to zase ale nefunguje, že hopko. Lebo týmto kurevsky zložitým potvorám s kurevsky jednoduchými riadiacimi obvodmi to akosi funguje vždy inak. Ach vy ženy! Ste také jednoduché, že to myseľ  človeka (normálneho chlapa) nedokáže obsiahnuť.

Lebo, vy, potvory pekné, máte menej hmatateľný hlad, že?

Vy ale väčšinou nemáte hlad, vy skoro vôbec nie ste hladné!

Vy máte potrebu a chuť na lásku, úctu, priateľstvo[7],zmysel života, dieťa, dotyky, kontakty, vzrušenie, pocit potrebnosti a uznania,  a čo ja viem – ty určite vieš – čoho ešte všetkého.

Nuž áno, od decka vieme, že dobré je sladké. (Dostali sme túto infošku s materským mliekom, a ako jednu z prvých informácií  ju máme uloženú tam kdesi naspodu, medzi tými základnými.)

Takže dievča moje krásne, aj keď ti nič nechýba, cítiš , že ti niečo chýba.

A to bytostne.

Ty si nedáš čokoládku večer, pretože máš na ňu chuť. Prd makový.

Ty si dáš kúsok lásky, pozornosti, dotyku, na jazyku sa rozplývajúceho vzrušenia. Ty fetuješ. Ty droguješ. Ty si dopriavaš kúsok tvojho vysnívaného života. Ty narkomanka jedna!

To ti nestačí to, čo máš, a to, čo ťa neminie?

O čom snívaš, ty potvora? Či podvedomie tej peknej potvory?

Veď máš to, čo si chcela, nie? Normálny život, priemernú radosť, uspokojivé zdravie, bežnú budúcnosť, soluxovú jeseň života ( bude za chvíľu, vedel by som o tom rozprávať).

Tak čo vlastne ešte chceš? A to si sa ešte ani v robote nezodrala! (Ak by si sa teda niekedy začala drať, teda zodierať, vedel by som ti poradiť, na ktorých partiách by ti to  urobilo malú, či väčšiu radosť.)

Veď vlastne limitne máš už všetko. Len to treba postupne nasledujúcich pár rokov po kvapkách vychutnávať. Tak štandardne. Nie priehrštím, to sa predsa nepatrí, ako by si vyzerala v očiach druhých, há? Nežiadaj od života veľa. Nepatrí sa to.

Neber si príklad ani od takého starého blázna[8], ktorý sa ti tu snaží dávať rozumy. A ktorý tu rok cvičí a rok ešte bude, aby potom mohol svoju lásku nosiť na rukách a vládal jej kľačať pri nohách. (Hirax sa bude čudovať…)

Ktorý sa vzdeláva, aby svoju lásku uživil, alebo jej bol nápomocný pri riešení starostlivosti o rodinu.

Ktorý ju bude hladkať a bozkávať po celom jej nádhernom tele.

Ktorý ju bude voňať a nasávať jej vôňu všetkými zmyslami, ktorý bude ochutnávať jej ušká, ústa, pupčok, chrbátik, prsia, zadok, členky, ruky, prsty, podošvy, dlane, modré očká, šňopka, škatuľku, bedrá, bruško a ktorý bude cmúľať každý kúsok jej kože a všetky zákutia, ktoré mi poskytne.

A ktorý bude umývať riad a upratovať, aby sa mohla venovať sebe a oddychovať. A ktorý ju bude počúvať, rozprávať sa s ňou a znovu počúvať jej božský hlas a smiech.

A bude sa môcť na mojej hrudi vyplakať,  keď sa jej niečo nevydarí, bude sa môcť schúliť do môjho objatia, bude sa môcť o mňa oprieť, keď sa pre niečo rozhodne.

A nebudem jej nič vytýkať, keď urobí chybu, lebo je to jej život a môže si robiť, čo chce.

Áno, moja bohyňa môže robiť, čo chce, lebo má na to právo. Lebo je nádherná a slobodná. Lebo jedno bez druhého nefunguje.

A ja to už chápem, lebo som konečne dozrel. Už dozrel.

A moja bohyňa si dá čokoládku ako dezert. Ako chuťovku. Nie ako hlavný chod nahrádzajúci slobodný nádych. Nebude potrebovať fetovať život. Bude ho žiť.

Áno, ja viem, že život je kúzelník, a  môžeme sa z jeho kúziel zblázniť.

Áno, vedel by som ti rozprávať, ako sa padá z piedestálu, ako sa nad tebou uzaviera hladina z hovien.

A ako sa dá napriek tomu, že cítiš , že je to už koniec, nadýchnuť a chytiť imaginárnej slamky, ktorá je  len v mojej hlave.

Rozumieš mi?

Zavri, prosím, všetky tvoje pekné oky  a spýtaj sa  tvojho srdiečka, čo vlastne chceš od života.

Ty od tvojho života.

A až to budeš vedieť, tak zdvihni svoju (peknú) riť a choď za tým. Za tvojim cieľom. A buď egoistka, lebo je iba  jediný človek na  svete,  ktorému na tebe záleží  – a to si práve ty . Ty jediná.  A potom, keď vykročíš, tak si daj a vychutnaj čokoládku. Ako dezert, lebo už nebudeš potrebovať čokoládové hlavné jedlo.

Lebo (asi) poznáš ten pocit, keď (ak) si bola zamilovaná. Nepotrebovala si nič. Ani jesť, ani piť, ani pomaly dýchať. Žila si z lásky a dokázala všetko. A tento pocit ťa znovu čaká na ceste životom, ktorú ti ukáže tvoje srdiečko. Tak si teda užívaj aj to dobré, aj to zlé (aby si si potom to dobré  a príjemné vedela viacej vychutnať).

Veď život je len hra. A komu môže lepšie pasovať , ako herečke. Ako tebe!

Tak si ty kača začni dávať porcie života namiesto porcií čokolády. Nie je to ani bezpečnejšie, niekedy ani chutnejšie, ale na to si sem na tento svet prišla. Nie si tu omylom , ani náhodou, ale sama si si to vybrala. A nevyhneš sa tomu, život ti to vždy pripomenie.

Tak, ako kedysi povedal J.F.K. : “ Nepýtaj sa , čo môže pre teba urobiť Amerika, ale sa spýtaj, čo ty môžeš urobiť pre Ameriku“.

Tak to platí aj pre teba: Nepýtaj sa, čo môžeš dostať od života (aj keď samozrejme vždy dostaneš od neho naložené), ale sa spýtaj, čo ty môžeš urobiť pre svoj život.

Zaspávaj s touto otázkou na perách každý večer, a vesmír, boh, či tvoje druhé ja ti odpovedia, a raz sa prebudíš a budeš mať jasno, kade sa máš vybrať a čo máš robiť.

Len otvor šuflík so svojim návodom na putovanie po tvojej životnej ceste. Neteš sa, nebude to dlhá cesta, lebo život je len chvíľa v čase, a preto si treba čo najlepšie vychutnať všetko, čo ponúka na súbore svojich tácok. A ty so svojimi jemnými prštekmi si určite budeš vedieť naberať z tejto premiérovej ponuky priehrštiami, čo je dobré, lebo potom nebudeš môcť, chvalabohu, používať tvoje pršteky na rýpanie tvojho pekného ksichtíku, že?

Ale keď už beriem na pranier tvoje pršteky, tak by som sa na ne rád bližšie pozrel.  Teda, už som sa na ne pozeral, aj som si ich podržal a pohladkal, aj som si ich ohrial v dlaniach, snáď to bolo vzájomne príjemné, no teraz myslím na ich omacanie.  Na ich ochutnanie mojimi rukami. Až by bola chvíľka, urobil by som ti masáž. Rád by som takú malú spoznávaciu reflexku. Možno sa mi ozrejmí tvoj stav, teda stav jednotlivých partií tvojho tela, ktoré si na tvojich rukách (a snáď neskoršie aj na tvojich nôžkach) nahmatám. A trošku sa podívam (teraz výnimočne nie cez príslušný otvorček) do tvojho vnútra.

 

Nie, že by som ťa poznal,  snáď len troška, väčšinou sú to len predstavy  skombinované s prežitými reálnymi situáciami. A tak som rozmýšľal.

Myslím, , že si súcitný človek. Dobrý človek.

Myslím, že si súcitné dievča. Súhlasíš, že?

A tu sa mi ukazuje jedna otázka na teba, ako na súcitného človeka, súcitnú a dobrú ženu.

Skús si predstaviť nejakého svojho priateľa, či známeho, ktorý by potreboval pomoc. Takú nejakú štandardnú, niečo vybaviť, zohnať, priniesť, obetovať mu trochu svojho času.

Určite by si mu rada pomohla, že?

Lebo si dobrý a súcitný človek. A koniec koncov, občas niekto pomôže aj tebe, nie?

A pretože si taká, aká si, obdobne by si sa zachovala asi aj k menej známemu, možno aj k cudziemu človeku. Veď ak by niekto bol odkázaný na tvoju pomoc, alebo by tvoja služba dokázala vyriešiť jeho problém, a ty by si o tom vedela, alebo by si sa o tom dozvedela, určite by si to bez váhania urobila, že?

A tak isto by si venovala chvíľu zo svojho času, trošku by si sa  obetovala, keď by si týmto dokázala urobiť „rozdať radosť“ – veď  aj pre teba by to bol dobrý pocit a určite aj osobné zadosťučinenie. Tvoje vnútro, tvoje srdiečko by túto situáciu, teda tvoju reakciu na túto situáciu určite vyhodnotilo ako  pozitívum a ako správny krok.

Nemýlim sa v tebe, že?

Lebo ťa považujem za dobrého a súcitného človeka, ktorým pre mňa naozaj si, a ty si si určite vedomá, že vytváraš takýto obraz ako pre druhých, tak aj pre seba, lebo ti to je vlastné. Že je to tak?

Nuž, a ako by sa tento dobrý, láskavý a súcitný človek, ktorým bezpochyby si, pozrel, teda hlavne zareagoval na situáciu, že iba on, teda iba ty, ako príjemná a atraktívna, no i obetavá a súcitná žena, môžeš nejakému človeku pomôcť. Len ty.

Ak by bol ten človek, povedzme, nevyliečiteľne chorý – klasicky sem zapadá – chorý na nejaký druh rakoviny, môžeme to tu pre zjednodušenie situácie ponechať, i keď je aj ďalšie množstvo smrteľných chorôb. Nebudeme zohľadňovať ani infekčné choroby, to by bol ešte vyšší level, to si vysporiadaš potom sama v svojej gebuľke.

Takže je tu človek vážne chorý, ktorý podľa lekárskeho stanoviska už nemá žiadnu (alebo len minimálnu) nádej, že sa uzdraví, lézie sú po celom tele, viditeľne chradne, lieky už nezaberajú, je si vedomý, že za (nie veľkú) chvíľu bude len ďalším číslom v nelichotivej štatistike zdravotníctva.

Veď v podstate  ani o nič nejde, prach si a v prach sa obrátiš. A ľudia predsa umierajú stále, nie? A kopu detí od hladu, na podvýživu, spústa ľudí na banálne a liečiteľné choroby, lebo nemajú na lieky, zabíja nás hluk, znečistené životné prostredie, civilizačné choroby, stres, nenávisť, aj nenaplnená láska – proste smrť je tu pri nás a okolo nás  stále, aj keď si to  až tak nepripúšťame, je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Veď aj musí byť, lebo inak by to ani život nebol. Šak potom by si sa narodila do tohto života a bola v ňom naveky. Čo by to bol za život!

Možno sa budú dať za chvíľu vymieňať niektoré telové náhradné diely a v blízkej budúcnosti sa urobí z tela skladačka – ale čo už by som u teba vymenil  – veď ty si tak nádherne dokonalá so svojimi drobnučkými nedôkonalostkami, že tvoje (možné) vylepšenie nejakými náhradnými dielmi by bolo naozaj iba kontraproduktívne.

Stratila by si svoju jedinečnú dokonalosť, vlastnú len tebe. Lebo ty taká naozaj si! Tvoje telo je božské a ty v ňom si božská tiež. A určite si to uvedomuješ a aj tak sa cítiš vo chvíľach, keď si šťastná. Lebo vtedy napĺňaš svoje jedinečné telo najdokonalejšou energiou. A vtedy tvoja duša  splynie s tvojim telom v nádhernú jednotu niečoho nevypovedateľne (teda aj nenapísateľne) krásneho a dokonalého.

Teba.

A ty taká dokonalá a nádherná si proste nevymeniteľná. Pre mňa určite nie. Ani celá, ani po častiach (per partes). A určite si nevymeniteľná pre dosť ľudí okolo teba, ktorí ťa majú radi  a vážia si ťa takú, aká naozaj si. A vekom budeš vo svojej dokonalosti dozrievať, a až svoje dozrievanie naplníš, tak potom príde smrť a následne si tvoja dušička nájde nové telo, v ktorom bude pokračovať vo svojej vesmírnej ceste k dokonalosti.

Nuž a na tejto tvojej dnešnej ceste k dokonalosti, ktorú si si vybrala a nezadržateľne po nej kráčaš, je malý, no zreteľný míľnik. Nie je taký, že oň musíš zakopnúť, vyvaliť ho, a ani ti nezabráni v ceste. Môžeš ho obísť, ignorovať, či v ilúzii svojej dokonalosti  a veľkého, či vyššieho poslania, ani nevšimnúť.

Môžeš, lebo v živote máme právo na všetko.

No ty si ho všimneš.

Lebo si to ty.

Lebo ti to proste nedá.

Lebo ti to je vlastné.

Lebo ináč nevieš a nedokážeš – teda áno, si výborná herečka a deva tisícich tvárí, no tvoje vnútro, tvoja duša nehrá.  Tak ako sa Einsteinovi pripisuje veta: “Boh nehrá kocky“, ty by si si mohla parafrázovať: Moja duša sa nepretvaruje“. A je to tak.

Určite, ako každý, nie vždy konáš tak, ako by tvoja duša chcela, určite si to potom aj odôvodníš, či samu seba presvedčíš, že čo si a ako si urobila, je pre teba dobré, prípadne, že nabudúce to bude trochu iné, no teraz je to skoro O.K.! Proste, aj keď sa niekedy celkom netrafíš, tvoja duša sa nepretvaruje a ty vieš, že či to, čo urobíš, je také, ako by tvoja duša chcela, aby bolo.

A niekedy síce zohľadníš okolnosti, ale inokedy konáš tak, ako to bytostne žiada tvoje vnútro.

 

Takže je tu človek vážne chorý s jasným a hlavne blízkym koncom.

On to vie.

Ty sa to dozvieš, poprípade si to aj overíš,

A bude to tak.

A tento človek bude mať posledné prianie.

Iste, odsúdencom na smrť sa nejaké posledné prianie vždy plnilo – teda, ak išlo o vec neohrozujúcu stranu, ktorá ho odsúdila, či trestala. Bolo to zaužívané, tak isto aj po boji. No toto neni náš prípad. I keď je tu určité spoločenské  povedomie, že by sa patrilo uľahčiť odchod z tohto sveta splnením priania človeka, ktorý už musí odísť. Súhlasíš?

Myslím, že áno.

I keď niekedy sa dívame na odchádzajúceho človeka – ak je to náhle – ako na nešťastníka, no pri vážnej, nevyliečiteľnej, tzv. zákernej chorobe sa tento smutný, či nešťastný pohľad mení, človek sa  začne vyrovnávať so svojim koncom, a my zostavší si potom povieme, že konečne našiel pokoj. Že ho už nebude nič bolieť. Že je už na pravde božej.

Takže človek, normálny človek, ktorý je dneska tu, a zajtra už nebude, ktorý žil, tešil sa plakal, miloval, hneval sa, sníval, odpúšťal či neodpúšťal, proste jeden kedysi normálny človek,  ktorý vie , že odchádza z tohto sveta, má na teba jedno prianie.

Prosbu.

Chce ťa poprosiť  a prosí ťa o tvoju blízkosť.

Tvoju úplnú blízkosť.

Povedzme, je to tvoj (bývalý) kamarát, či  nejaký trochu známy. Možno až na smrteľnej posteli pochopil, či prišiel na to – teda vlastne si uvedomil, že tvoja blízkosť je to, čo potrebuje pre naplnenie a zavŕšenie svojho života.

Hodnotenie života je iste subjektívna vec. Aj zo strany (ešte) prežívajúceho človeka, no to neni teraz podstatné. Jemu to pri a po zhodnotení svojho života došlo.

A ty si tá, ktorú potrebuje.

Nikto iný.

Len ty!

Jedine ty!

Iba tá jediná  jedinečná bytosť s nádhernými modrými studňami, dokonale jemným chlapčenským profilom, zmyselnými perami, sebavedomou, no milou a príjemnou tvárou, zdokonalenou nádhernými pehuľkami, mäkučkými uškami, noštekom, ktorý je sofistikovaným stelesnením vnímania konvexne dokonalej ozdoby tvojej tváričky, jemnými, voňavými, príjemne šteklivými princeznovskými vláskami, ktoré prinášajú variabilitu nádherných, tebe veľmi svedčiacich účesov, so vzrušujúcimi a očarujúcimi prsíčkami, ktoré, hoc tebou ukrývané, nezadržateľne ukazujú svoj zmyselnoplný potenciál ako tvoje najnádhernejšie pehuľky, s jemným, úchvatným bielym bruškom a krásne tvarovaným pupčekom a samozrejme s tvojou očarujúcou ritkou, ktorá určite nielen mne behá po rozume v celej svojej vzrušujúcej kráse.

Lebo ty si vyvolená!

Ty si vyvolená a ty to vieš, ty  to cítiš, ty to prežívaš.

Ty si vyvolená, aby si poskytla svoju blízkosť niekomu, kto ju potrebuje.

Ty vieš, že tvoju blízkosť potrebuje, aby mohol odísť z tohto sveta.

Len ty, ako žena, ho dokážeš postaviť na nohy, aby mohol odkráčať tam, odkiaľ už viac niet návratu.

A ty to vieš.

A ty to cítiš.

Ty to vnímaš ako svoje poslanie, veď je to možno rovnako dôležité, tak, ako niekoho priviesť na tento svet, niekomu pomôcť odísť z tohto sveta.

Jeho naplnenie je na tebe.  Tobôž, keď pochopíš, že ten odchádzajúci ťa má rád.

Možno sa vždy na teba len platonicky díval, no jeho myseľ, ako program v pozadí, pracovala na plné obrátky. S tebou sa smial i plakal, dýchal i zadržiaval dych, prechádzal sa i čakal, očakával i spomínal, tešil sa i rozčuľoval, prežíval nadšenia i sklamania, obavy i radosti a všetkým týmto – teda tebou – naplnil svoj platonický paralelný vesmír, ktorý sa s jeho životom teraz rúti k zániku.

Nikdy sa ti to neodvážil povedať.

Mohla si to vidieť na dne jeho studní, keby si tam niekedy bola pohliadla a dohliadla.

No teraz to už vieš. Teraz to už možno aj cítiš.

Niekto ťa chce cítiť.

Tak, ako sa dá.

Chce sa ešte raz zahľadieť do tvojich očí.

Cítiť teplo tvojich dlaní.

Dotknúť sa tvojej tváre, pohladiť vlasy, nechať sa nimi poštekliť  na hrudi, pošepkať do malého ľavého uška: “Ďakujem“.

A do pravého: “Vždy ťa budem milovať“.

Objať ťa  (ak bude vládať), pohladiť plecia a zovreť ich, pritisnúť tvoje prsia na svoje.

Cítiť tvoj dych, ako sa ti vzdúva hruď, hráš to, či si naozaj trochu vzrušená, veď tvoje prsíčka sú najcitlivejšie senzory v tomto vesmíre.

Chce sa dotknúť tvojej najkrajšej pehuľky. Chce ju pobozkať a podržať na jazyku.

Chce ťa hladiť po chrbte, prebehnúť prstami po krku, poískať ti vo vlasoch.

Pobozkať ich, privoňať, ochutnať, pritúliť sa.

Chce položiť hlavu do tvojho lona a nadýchnuť sa tvojej ženskosti. Nie tvojej voňavky, i keď je aj tá príjemná, ale tvojej skutočnej vône.

Vône ženy, vône teba.

Objať tvoju ritku.

Vnoriť do nej svoje prsty a pocítiť pevnú jemnosť tvojich svalov. Len ťa za ňu držať a dýchať ťa.

Držať a dýchať ťa.

Držať a dýchať ťa.

Držať a dýchať.

Dýchať život tvojho lona.

Spoznať jeden z tajov života. Ako vonia život.

Áno, takto vonia život. Tebou. Tvojim lonom.

Ono je život. Tvoje lono je život.

A jeho vôňa je vôňa života.

Je to vôňa putujúca vesmírom.

Vôňa, čo pohne vesmírom.

To je ten pevný voňavý bod vo vesmíre.

Chce ho pobozkať. Chce sa dotknúť  svojimi  perami tvojej studnici života. A jazykom ju otvoriť, sťa zlatým kľúčikom.

A nasať pár kvapiek, ktoré mu uľahčia putovanie.

Zacítiť jazykom tú božsky dokonalú kyslosť.

A konečne pochopiť, prečo je materské mlieko sladké. A uzavrieť bozkom poznávací kolobeh života, ktorý sa ho týka už len očakávaným dotykom smrti.

Chce sa s tebou pomilovať.

Chce byť s tebou na chvíľu jedno.

Jedno telo, jedna duša, jedno nekonečno.

Jedno ohnivko medzi životom a smrťou.

Odchýliť platonické dvere do života a len tak nakuknúť.

Dotknúť sa tvojho vlhkého tepla a splynúť s ním.

Stratiť schopnosť ovládania slastných kŕčov.

Cítiť a pohltiť tvoj tep a tlkot tvojho srdca. Cítiť na sebe dotyk a vláčne pohyby tvojich bradaviek.

Držať ti zadok a

držať sa tvojho zadku a cítiť jeho pomalé rytmické stúpanie a klesanie.

Držať sa tvojho zadku a cítiť jeho pomalé rytmické stúpanie a klesanie  a masírovanie tvojou horúcou vlhkou krásou posledný a najdôležitejší kúsok ešte živého tela.

Pocítiť  stiahnutie  tvojej ritky, stehien, napnutie chrbta a nezadržateľné zaklonenie hlavy, nasledované trhaným vzdychom a výdychom z vnútra duše.

Cítiť spaľujúce a nekontrolovateľné trasenie a chvenie, jednotlivé poprepájané vlny slasťou zmietaného tvojho nádherného tela, tvoje nechty škrabajúce jeho chrbát a uvoľňujúce uväznené pramienky krvi.

Stať sa zemou pre prijatie padajúceho unaveného a ochabnutého neba.

Ucítiť svoj Neapol a

prežiť svoj Neapol a otvoriť oči a

uvidieť svoj Neapol a zomrieť.

Dáš mu mincu s kúskom svojej lásky pre Chárona?

Naplníš mu jeho život  naplnením seba jeho životom?

Dáš sa na to?

Dáš?

[1] Uvedomenie si vlastného sebavedomia

[2] Poznámka autora v zmysle niekoľkonásobného si overenia nebezpečnosti rýpacej papuľkovej agresie.

[3] Tenké ušká vzor 92

[4] A to vôbec si už netrúfam kvantifikovať tvoju pehovú kvalitu

[5] Žiarlivostný pokoj je jedna z vyšších foriem vzťahového pokoja – pokoja v partnerských vzťahoch

[6] To prvé je určite správne, teda podľa mňa, i keď aj žien sa dá prejesť, veď neni každý Jack Nicholson

[7] So ženou sa môže  priateliť a vydržať to len ako priateľ iba  homosexuál, si myslím ja

[8] Ale cítim sa mladý (i keď priznám, že občas trochu blázon)

peniaze

Agentúra Fitch zlepšila rating Grécka o jeden stupeň

17.02.2018 23:58

Medzinárodná ratingová agentúra Fitch Ratings zlepšila hodnotenie úverovej spoľahlivosti Grécka o jeden stupeň na úroveň B.

Nemecko, polícia

Polícia v Nemecku rozohnala neonacistickú demonštráciu v Drážďanoch

17.02.2018 21:40

Nemecká polícia rozohnala v sobotu neonacistickú demonštráciu, ktorá sa konala v saskej metropole Drážďany. Na akcii sa podľa zúčastnilo zhruba 200 ľudí.

Británia UKIP zjazd Bolton nedôvera vyslovenie

Ďalšia zmena lídra. Predsedu UKIP Boltona odvolali

17.02.2018 19:38

Členovia Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva vyslovili v sobotu na svojom mimoriadnom zjazde v Birminghame nedôveru jej predsedovi Henrymu Boltonovi.

pápež František

Pápež obnovil činnosť komisie na ochranu maloletých

17.02.2018 19:05

Pápež František v sobotu obnovil činnosť tzv. Pápežskej komisie na ochranu maloletých, ktorej úlohou je radiť mu pri dodržiavaní záväzkov ochrany detí.

cathymane

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 368x
Priemerná čítanosť článkov: 368x

Autor blogu

Kategórie

Archív