Roztriaslo ma. Zrútilo sa vo mne to posledné v čo som veril. Dostal som záchvat trhavého plaču a nedokázal som sa nahltať vzduchu. S trasením začal prichádzať dobre známy pocit mravenčenia v prstoch, na konci nosa, temene hlavy a zvýrazňujúci sa v tvári, neklamný príznak prudko sa zvyšujúceho tlaku. Srdce prudko búšilo , ale prestal som ho vnímať, lebo som už v strachu pred blížiacim kolapsom prudko búšil päsťami do steny a akoby som chcel vybúrať dieru a ujsť tohto zajatia bolestných citov, keď som už nevládal, no bez pocitu bolesti som asi dostal na zem a začal som robiť kliky na pästiach, ako sme kedysi trénovali na karate, kým som vládal. Potom tam zostalo staré bezduché po vzduchu lapajúce telo, ktoré už nemá problém odovzdať sa osudu. Prijať všetko čo sa na neho valí. Padnúť až naspodok priepasti žitia a zostať tam naveky. Vylízať si svoju posratú čašu horkosti až do dna.
No čo s dušou. Ta ešte bojuje. Strašne sa bojím, že je to prehratý boj, cítim, to ako každý, kto ide bojovať a vie že ten boj je vopred prehratý, lebo si to poistil svojimi predchádzajúcimi bojovými pokusmi. Chce to ešte raz skúsiť, ale nemá úž dosť síl aby to urobil racionálne, rozumom, zvážil pre a proti, a logicky dospel k postupu, cieľu, prejavom, zohľadnil možnosti a vývoj situácie, proste aby to zmenežoval k úspešnému víťazstvu. Preto plný zúfalstva bezmyšlenkovite so strachom v srdci čaká čo ho napadne, čo proste príde aby dokázal aspoň trochu nadvihnúť hlavu z chladu priepasti a odhodlať sa na momentálne posledný pokus ukázať že ešte žije, chce byť milovaný, chce slúžiť a dávať a za to sa len občas nadýchnuť svojej vysnívanej lásky, ktorú už dávno stratil, ale až teraz mu to bolesť duše vysvetlila.
Vysvetlila jasne a stručne. A vysvetľuje mu to neustále a znovu a znovu a znovu bolestnejšie a prísnejšie, niekedy s vnútornou radosťou duše vlastnou – tak tu to teda máš, som v tebe, cítiš ma, to ťa bolím ja, ktorú si dlhé roky potláčal a zapieral. Niekedy je tá bolesť súcitná – áno, to som zase ja, vieš, že už viacej nevládzeš trpieť, ale to je tvoj problém, ja si len plním svoju úlohu, ale aby si vedel, že som kamoška, tak to bude teraz, dnes, dokedy? Len v malých dávkach aby si sa nezbláznil ty blázon, ty starý blázon s otvoreným srdcom, čo chceš kradnúť šťastie a vždy ťa pri tom prichytia ako malého chlapca. A to že si zlodej , už sa s tebou vezie. Máš to napísané na celom tele. Na rukách , ktoré sa chcú dotýkať a hladkať a dávať energiu, triasť sa vzrušením, cítiť krásu vlhkého tepla, na perách, ktoré chcú citiť horúci dych, tvoj figliarsky jazyk, ako ledabolým vnáravým pohybom prichádza objaviť a vychutnať vzrušujúce okamihy očakávania svojej partnerky, na stuhnutom krku cez ktorý zbesilo prúdi hore dolu horúca energia, hľadajúc a nenachádzajúc svoje miesto v pobláznenom tele, na chrbte, ktorý sa chce vnoriť do tvojho objatia a nájsť tam blaho momentovej večnosti, tú nirvánu, o ktorej snívame v najčiernejších tajných snoch, v očiach so zachnutými slzami ktoré neznesiteľne režú ale nie sú tam , nemožem ich odtiaľ vymyť a poslať ich do večnosti, na mihalniciach, ktorými som šteklil tvoju tvár a cítil jemné chlpky tvojho tela, v nose ktorý hlce tvoj pach, tvoj pach radosti, vzrušenia, nenávisti, bolesti, unavy, zlomenej a nájdenej a zanevretej lásky, pach zloby beznádeje ukrytý v tečúcich sopľoch, pach očakávania zblíženia dvoch tiel, oboch našich tiel, na nohách ktoré sa chcú pritúliť k tvojim a čakať až sa otvoria a dajú priestor prežitiu zrodu a smrti splynutia, tomu božskému zázraku pominuteľnej chvíle.