Včera v pred krásnym filmom si mi povedala, že si si kúpila nové gate , lebo si zase moc schudla a nemáš už čo nosiť. A vyzeráš super. Tak som si spomenul na náš nákup tvojej blúzky, keď som ťa ukradomky a nenásytne pozoroval pri skúšaní vecí. Mal som na dosah niekoho, kto mi je strašne vzdialený a bojím sa ho dotknúť, aby som ho nestratil úplne, aby som neurobil niečo, čo ma posunie na miesto otravného človeka, ktorého nebudeš chcieť vo svojej prítomnosti. Tá bezmocnosť človekom trasie a je treba vyvinúť značnú silu, aby to nebolo vidno. Možno to tak aj niekedy vnímaš, keď zo mňa cítiš tento boj a nepokoj, a máš pocit, že nechceš byť v mojej prítomnosti.
Keď sme odchádzali, tak som si všimol na tvojom nošteku malú guľičku soplíka. Takú štandardnú, len prebehnúť chrbtom ruky popod nos a už tam neni a možno sa aj stratí. Asi si už nepamätáš, ale ten soplík som ti jemným dotykom zobral, kým si ty prežívala pocit z blúzky. A niesol som si ho ako maličkú trofej, kúsok teba, kúsok najbližšieho a najmilovanejšieho človeka, ktorý sa odo mňa odpútal. Po chvíli, ten pohyb ruky k ústam bol pohyb zlodeja a určite si si ho nevšimla, som tento kúsok teba ochutnal. Chvíľu trvalo, kým sa začal rozplývať na jazyku , a kým som si uvedomil chuť tvojich emócií, ako sa pridáva k mojim. Nerozprával som, len som pri tebe cupital, snažiac sa držať tvoj drobný krok. Po chvíli doznel chuťový vnem, ale ten pocit sa zabudnúť / ako mnohé iné / nedá.
Tak ti jeden zlodej ďakuje za kúšťok , maličkú guličku tvojej emócie zvláštnej chuti a – bolo to vlastne pre mňa homeopatikum.
Malý silný liek.