cathymane

V nedeľu ráno si sa mi ozvala a povedala o tvojej noci. Večer si si ľahla, zhlboka dýchala a poprosila si svojho anjela aby ti pomohol a ukázal cestu a otvoril oči. Ráno si sa zobudila o druhej a pred očami sa ti poskladala skladačka z uplynulých dní. Vyčítala si sebe dosť vecí, hádali ste sa kvôli sprostostiam, ale tvoja slonia pamäť a 100% cítenie ťa uistilo, že máš pravdu. Prestala si o sebe pochybovať, poskladala si mozaiku, a keď si ju uvidela , až sa ti zastavil rozum. Keby si to odsunula a neriešila, zase by si sa dostala do vleku udalostí, ktoré by ťa dostali na pokraj sebazničenia.
Tvoja Veta, vieš, ja som vždy dala šancu, ale klamstvo sa proste prejaví, len to chce čas, ťa charakterizuje. To že sa umelo vytvoril problém, ktorý sa v momente stal dominantným a ty si tak aj naň reagovala, bola božská prozreteľnosť. U teba, že si pochopila, že ktosi vedie dvojtvárny život, a teba ťahá so sebou a manipuluje s tebou, a ty to nevidíš, lebo ho máš rada, teda troška si zaslepená láskou, a táto zaslepenosť potláča pochybnosti v tebe.
U mňa tá jediná veta, čo si mi povedala, vo mne zlomila všetko. V tom momente som pochopil kto si, čo pre mňa znamenáš. Vylial som si svoju bolesť zvnútra na sebe. Musel som sa vybúriť, aby ma neroztrhlo. Taký pocit bezmocnosti som ešte nezažil a verím, že už ani nezažijem. Dokázala ho len trochu eliminovať maximálna fyzická aktivita a prelomenie hrádze plaču. Takej vnútornej spodnej hrádze, akejsi poslednej, za ktorou je duša už asi nahá. Strašne som sa bál, že je to môj koniec, koniec mňa ako človeka voči tebe ako človeku. Že týmto som zabuchol tú už len pootvorenú bránu k tebe. A aj možnosť získať kľúč. Pocit bezmocnosti ma naplnil do poslednej bunky.
Nie, konal som normálne, navonok som bol len trochu roztrasený a bledý, ale inak O.K. Vo vnútri som však bol prázdny a hluchý. Hluchý voči okolitému životu. Bol som v tom momente človek, ktorý sa bude snažiť robiť veci tak ako sa majú, aby nikomu zase nenarobil problémy, pokiaľ to bude vládať. A až nebude, tak to bude už jedno, a prestalo ho to trápiť. Už som viac nevládal. Ani poriadne dýchať. Tým, že si mi ozrejmila tvoj pohľad na vec – teda skutočnosť, aká je naozaj, nie ako som ju ja svojimi zdeptanými fľochňami videl, si mi nakvapkala trochu života do mojej prázdnej nádrže.
Keď si mi na druhý deň v piatok zavolala, či som v poriadku, prišlo to znovu. Odšoféroval som cestu k tebe s neutíchajúcim záchvatom plaču a vychádzajúcou bolesťou, na ktorú som však nemal stierače. Došiel som. Zachránil ma pohľad na Stana, na človeka, ktorý bol v tom momente odkázaný na mňa a mojou povinnosťou , bez ohľadu na môj stav , mu pomôcť. A podarilo sa. Tam so sa na chvíľu našiel a uspokojil.
Potom keď sme večer sedeli v našej krčmičke v našom rohu pod klenbou, a ja som si nechal bundu v aute, aby mi nesmrdela od fajčenia a trochu som na oplátku prechladol, si mi naznačila to čo bolo dopovedané v nedeľu ráno. A to bolu ďalšie životné kvapky do prázdnej nádrže. Už si znova spievam v aute spoustu andelú, i keď pri tom ešte plačem. Ale už sú to len slzy a nie bolesť.