cathymane

Nie, že by som ťa poznal, snáď len troška, väčšinou sú to len predstavy skombinované s prežitými reálnymi situáciami. A tak som rozmýšľal.

Myslím, , že si súcitný človek. Dobrý človek.
Myslím, že si súcitné dievča. Súhlasíš, že?

A tu sa mi ukazuje jedna otázka na teba, ako na súcitného človeka, súcitnú a dobrú ženu.
Skús si predstaviť nejakého svojho priateľa, či známeho, ktorý by potreboval pomoc. Takú nejakú štandardnú, niečo vybaviť, zohnať, priniesť, obetovať mu trochu svojho času.
Určite by si mu rada pomohla, že?
Lebo si dobrý a súcitný človek. A koniec koncov, občas niekto pomôže aj tebe, nie?
A pretože si taká, aká si, obdobne by si sa zachovala asi aj k menej známemu, možno aj k cudziemu človeku. Veď ak by niekto bol odkázaný na tvoju pomoc, alebo by tvoja služba dokázala vyriešiť jeho problém, a ty by si o tom vedela, alebo by si sa o tom dozvedela, určite by si to bez váhania urobila, že?
A tak isto by si venovala chvíľu zo svojho času, trošku by si sa obetovala, keď by si týmto dokázala urobiť „rozdať radosť“ – veď aj pre teba by to bol dobrý pocit a určite aj osobné zadosťučinenie. Tvoje vnútro, tvoje srdiečko by túto situáciu, teda tvoju reakciu na túto situáciu určite vyhodnotilo ako pozitívum a ako správny krok.
Nemýlim sa v tebe, že?
Lebo ťa považujem za dobrého a súcitného človeka, ktorým pre mňa naozaj si, a ty si si určite vedomá, že vytváraš takýto obraz ako pre druhých, tak aj pre seba, lebo ti to je vlastné. Že je to tak?
Nuž, a ako by sa tento dobrý, láskavý a súcitný človek, ktorým bezpochyby si, pozrel, teda hlavne zareagoval na situáciu, že iba on, teda iba ty, ako príjemná a atraktívna, no i obetavá a súcitná žena, môžeš nejakému človeku pomôcť. Len ty.
Ak by bol ten človek, povedzme, nevyliečiteľne chorý – klasicky sem zapadá – chorý na nejaký druh rakoviny, môžeme to tu pre zjednodušenie situácie ponechať, i keď je aj ďalšie množstvo smrteľných chorôb. Nebudeme zohľadňovať ani infekčné choroby, to by bol ešte vyšší level, to si vysporiadaš potom sama v svojej gebuľke.
Takže je tu človek vážne chorý, ktorý podľa lekárskeho stanoviska už nemá žiadnu (alebo len minimálnu) nádej, že sa uzdraví, lézie sú po celom tele, viditeľne chradne, lieky už nezaberajú, je si vedomý, že za (nie veľkú) chvíľu bude len ďalším číslom v nelichotivej štatistike zdravotníctva.
Veď v podstate ani o nič nejde, prach si a v prach sa obrátiš. A ľudia predsa umierajú stále, nie? A kopu detí od hladu, na podvýživu, spústa ľudí na banálne a liečiteľné choroby, lebo nemajú na lieky, zabíja nás hluk, znečistené životné prostredie, civilizačné choroby, stres, nenávisť, aj nenaplnená láska – proste smrť je tu pri nás a okolo nás stále, aj keď si to až tak nepripúšťame, je neoddeliteľnou súčasťou nášho života.
(Aj Carlos Castaneda píše, že smrť je stále s nami a je kúsok od nás vľavo, akurát ju nevidíme, ale dá sa cítiť. A v určitých /hraničných/ situáciách aj uvidieť.)
Veď aj musí byť, lebo inak by to ani život nebol. Šak potom by si sa narodila do tohto života a bola v ňom naveky. Čo by to bol za život!
Možno sa budú dať za chvíľu vymieňať niektoré telové náhradné diely a v blízkej budúcnosti sa urobí z tela skladačka – ale čo už by som u teba vymenil – veď ty si tak nádherne dokonalá so svojimi drobnučkými nedôkonalostkami, že tvoje (možné) vylepšenie nejakými náhradnými dielmi by bolo naozaj iba kontraproduktívne.
Stratila by si svoju jedinečnú dokonalosť, vlastnú len tebe. Lebo ty taká naozaj si! Tvoje telo je božské a ty v ňom si božská tiež. A určite si to uvedomuješ a aj tak sa cítiš vo chvíľach, keď si šťastná. Lebo vtedy napĺňaš svoje jedinečné telo najdokonalejšou energiou. A vtedy tvoja duša splynie s tvojim telom v nádhernú jednotu niečoho nevypovedateľne (teda aj nenapísateľne) krásneho a dokonalého.
Teba.
A ty taká dokonalá a nádherná si proste nevymeniteľná. Pre mňa určite nie. Ani celá, ani po častiach (per partes). A určite si nevymeniteľná pre dosť ľudí okolo teba, ktorí ťa majú radi a vážia si ťa takú, aká naozaj si. A vekom budeš vo svojej dokonalosti dozrievať, a až svoje dozrievanie naplníš, tak potom príde smrť a následne si tvoja dušička nájde nové telo, v ktorom bude pokračovať vo svojej vesmírnej ceste k dokonalosti.
Nuž a na tejto tvojej dnešnej ceste k dokonalosti, ktorú si si vybrala a nezadržateľne po nej kráčaš, je malý, no zreteľný míľnik. Nie je taký, že oň musíš zakopnúť, vyvaliť ho, a ani ti nezabráni v ceste. Môžeš ho obísť, ignorovať, či v ilúzii svojej dokonalosti a veľkého, či vyššieho poslania, ani nevšimnúť.
Môžeš, lebo v živote máme právo na všetko.
No ty si ho všimneš.
Lebo si to ty.
Lebo ti to proste nedá.
Lebo ti to je vlastné.
Lebo ináč nevieš a nedokážeš – teda áno, si výborná herečka a deva tisícich tvárí, no tvoje vnútro, tvoja duša nehrá. Tak ako sa Einsteinovi pripisuje veta: “Boh nehrá kocky“, ty by si si mohla parafrázovať: Moja duša sa nepretvaruje“. A je to tak.
Určite, ako každý, nie vždy konáš tak, ako by tvoja duša chcela, určite si to potom aj odôvodníš, či samu seba presvedčíš, že čo si a ako si urobila, je pre teba dobré, prípadne, že nabudúce to bude trochu iné, no teraz je to skoro O.K.! Proste, aj keď sa niekedy celkom netrafíš, tvoja duša sa nepretvaruje a ty vieš, že či to, čo urobíš, je také, ako by tvoja duša chcela, aby bolo.
A niekedy síce zohľadníš okolnosti, ale inokedy konáš tak, ako to bytostne žiada tvoje vnútro.

Takže je tu človek vážne chorý s jasným a hlavne blízkym koncom.
On to vie.
Ty sa to dozvieš, poprípade si to aj overíš,
A bude to tak.
A tento človek bude mať posledné prianie.
Iste, odsúdencom na smrť sa nejaké posledné prianie vždy plnilo – teda, ak išlo o vec neohrozujúcu stranu, ktorá ho odsúdila, či trestala. Bolo to zaužívané, tak isto aj po boji. No toto neni náš prípad. I keď je tu určité spoločenské povedomie, že by sa patrilo uľahčiť odchod z tohto sveta splnením priania človeka, ktorý už musí odísť. Súhlasíš?
Myslím, že áno.
I keď niekedy sa dívame na odchádzajúceho človeka – ak je to náhle – ako na nešťastníka, no pri vážnej, nevyliečiteľnej, tzv. zákernej chorobe sa tento smutný, či nešťastný pohľad mení, človek sa začne vyrovnávať so svojim koncom, a my zostavší si potom povieme, že konečne našiel pokoj. Že ho už nebude nič bolieť. Že je už na pravde božej.
Takže človek, normálny človek, ktorý je dneska tu, a zajtra už nebude, ktorý žil, tešil sa plakal, miloval, hneval sa, sníval, odpúšťal či neodpúšťal, proste jeden kedysi normálny človek, ktorý vie , že odchádza z tohto sveta, má na teba jedno prianie.
Prosbu.
Chce ťa poprosiť a prosí ťa o tvoju blízkosť.
Tvoju úplnú blízkosť.
Povedzme, je to tvoj (bývalý) kamarát, či nejaký trochu známy. Možno až na smrteľnej posteli pochopil, či prišiel na to – teda vlastne si uvedomil, že tvoja blízkosť je to, čo potrebuje pre naplnenie a zavŕšenie svojho života.
Hodnotenie života je iste subjektívna vec. Aj zo strany (ešte) prežívajúceho človeka, no to neni teraz podstatné. Jemu to pri a po zhodnotení svojho života došlo.
A ty si tá, ktorú potrebuje.
Nikto iný.
Len ty!
Jedine ty!
Iba tá jediná jedinečná bytosť s nádhernými modrými studňami, dokonale jemným chlapčenským profilom, zmyselnými perami, sebavedomou, no milou a príjemnou tvárou, zdokonalenou nádhernými pehuľkami, mäkučkými uškami, noštekom, ktorý je sofistikovaným stelesnením vnímania konvexne dokonalej ozdoby tvojej tváričky, jemnými, voňavými, príjemne šteklivými princeznovskými vláskami, ktoré prinášajú variabilitu nádherných, tebe veľmi svedčiacich účesov, so vzrušujúcimi a očarujúcimi prsíčkami, ktoré, hoc tebou ukrývané, nezadržateľne ukazujú svoj zmyselnoplný potenciál ako tvoje najnádhernejšie pehuľky, s jemným, úchvatným bielym bruškom a krásne tvarovaným pupčekom a samozrejme s tvojou očarujúcou ritkou, ktorá určite nielen mne behá po rozume v celej svojej vzrušujúcej kráse.

Lebo ty si vyvolená!
Ty si vyvolená a ty to vieš, ty to cítiš, ty to prežívaš.
Ty si vyvolená, aby si poskytla svoju blízkosť niekomu, kto ju potrebuje.
Ty vieš, že tvoju blízkosť potrebuje, aby mohol odísť z tohto sveta.
Len ty, ako žena, ho dokážeš postaviť na nohy, aby mohol odkráčať tam, odkiaľ už viac niet návratu.
A ty to vieš.
A ty to cítiš.
Ty to vnímaš ako svoje poslanie, veď je to možno rovnako dôležité, tak, ako niekoho priviesť na tento svet, niekomu pomôcť odísť z tohto sveta.
Jeho naplnenie je na tebe. Tobôž, keď pochopíš, že ten odchádzajúci ťa má rád.
Možno sa vždy na teba len platonicky díval, no jeho myseľ, ako program v pozadí, pracovala na plné obrátky. S tebou sa smial i plakal, dýchal i zadržiaval dych, prechádzal sa i čakal, očakával i spomínal, tešil sa i rozčuľoval, prežíval nadšenia i sklamania, obavy i radosti a všetkým týmto – teda tebou – naplnil svoj platonický paralelný vesmír, ktorý sa s jeho životom teraz rúti k zániku.
Nikdy sa ti to neodvážil povedať.
Mohla si to vidieť na dne jeho studní, keby si tam niekedy bola pohliadla a dohliadla.
No teraz to už vieš. Teraz to už možno aj cítiš.
Niekto ťa chce cítiť.
Tak, ako sa dá.
Chce sa ešte raz zahľadieť do tvojich očí.
Cítiť teplo tvojich dlaní.
Dotknúť sa tvojej tváre, pohladiť vlasy, nechať sa nimi poštekliť na hrudi, pošepkať do malého ľavého uška: “Ďakujem“.
A do pravého: “Vždy ťa budem milovať“.
Objať ťa (ak bude vládať), pohladiť plecia a zovreť ich, pritisnúť tvoje prsia na svoje.
Cítiť tvoj dych, ako sa ti vzdúva hruď, hráš to, či si naozaj trochu vzrušená, veď tvoje prsíčka sú najcitlivejšie senzory v tomto vesmíre.
Chce sa dotknúť tvojej najkrajšej pehuľky. Chce ju pobozkať a podržať na jazyku.
Chce ťa hladiť po chrbte, prebehnúť prstami po krku, poískať ti vo vlasoch.
Pobozkať ich, privoňať, ochutnať, pritúliť sa.
Chce položiť hlavu do tvojho lona a nadýchnuť sa tvojej ženskosti. Nie tvojej voňavky, i keď je aj tá príjemná, ale tvojej skutočnej vône.
Vône ženy, vône teba.
Objať tvoju ritku.
Vnoriť do nej svoje prsty a pocítiť pevnú jemnosť tvojich svalov. Len ťa za ňu držať a dýchať ťa.
Držať a dýchať ťa.
Držať a dýchať ťa.
Držať a dýchať.
Dýchať život tvojho lona.
Spoznať jeden z tajov života. Ako vonia život.
Áno, takto vonia život. Tebou. Tvojim lonom.
Ono je život. Tvoje lono je život.
A jeho vôňa je vôňa života.
Je to vôňa putujúca vesmírom.
Vôňa, čo pohne vesmírom.
To je ten pevný voňavý bod vo vesmíre.
Chce ho pobozkať. Chce sa dotknúť svojimi perami tvojej studnici života. A jazykom ju otvoriť, sťa zlatým kľúčikom.
A nasať pár kvapiek, ktoré mu uľahčia putovanie.
Zacítiť jazykom tú božsky dokonalú kyslosť.
A konečne pochopiť, prečo je materské mlieko sladké. A uzavrieť bozkom poznávací kolobeh života, ktorý sa ho týka už len očakávaným dotykom smrti.
Chce sa s tebou pomilovať.
Chce byť s tebou na chvíľu jedno.
Jedno telo, jedna duša, jedno nekonečno.
Jedno ohnivko medzi životom a smrťou.
Odchýliť platonické dvere do života a len tak nakuknúť.
Dotknúť sa tvojho vlhkého tepla a splynúť s ním.
Stratiť schopnosť ovládania slastných kŕčov.
Cítiť a pohltiť tvoj tep a tlkot tvojho srdca. Cítiť na sebe dotyk a vláčne pohyby tvojich bradaviek.
Držať ti zadok a
držať sa tvojho zadku a cítiť jeho pomalé rytmické stúpanie a klesanie.
Držať sa tvojho zadku a cítiť jeho pomalé rytmické stúpanie a klesanie a masírovanie tvojou horúcou vlhkou krásou posledný a najdôležitejší kúsok ešte živého tela.
Pocítiť stiahnutie tvojej ritky, stehien, napnutie chrbta a nezadržateľné zaklonenie hlavy, nasledované trhaným vzdychom a výdychom z vnútra duše.
Cítiť spaľujúce a nekontrolovateľné trasenie a chvenie, jednotlivé poprepájané vlny slasťou zmietaného tvojho nádherného tela, tvoje nechty škrabajúce jeho chrbát a uvoľňujúce uväznené pramienky krvi.
Stať sa zemou pre prijatie padajúceho unaveného a ochabnutého neba.
Ucítiť svoj Neapol a
prežiť svoj Neapol a otvoriť oči a
uvidieť svoj Neapol a zomrieť.

Dáš mu mincu s kúskom svojej lásky pre Chárona?
Naplníš mu jeho život naplnením seba jeho životom?
Dáš sa na to?
Dáš?