Ozval sa mi jeden môj donedávna bláznivo zamilovaný kamarát a so stále nechápajúcim výrazom v hlase mi rozpovedal o svojej láske, s ktorou plánoval po svojom rozvode žiť. Vieš čo mi tá moja potvorka urobila?
Boli sme na akcii so známymi a ona sa tam celý deň vláčila s jedným naším bývalým kamarátom, šťastne ženatým a potom večer sa zašili a on ju prášil až do rána. Takú som ju ráno stretol, vysmiatu ako slniečko. (Žeby tiež slniečkárka? ) Nuž dobre, stane sa. Ale potom doobeda prišla playboyovi manželka aj s deťmi a tak sa všetci zvítali, žienky sa poobjímali, vyboskávali, pokecali ako sa komu darí a ako sa kto má , a život išiel ďalej.
No nechápal som, hovorí mi kamarát, a to nie som až taký puritán.
Nuž a potom, keď žienka spokojného ukojeného chlapíka odovzdala do opatery jeho manželke, tak sa sťaby náhodou zastavila za mojim kamarátom a s nevinným pohľadom s hlbokým zadosťučinením odpovedala na nemú otázku v jeho očiach.
S nádherným úsmevom krásnej, sebavedomej, udržiavanej, pestovanej a zabezpečenej ženy mu špľuchla do tváre: „ To máš za to, že si ma nechal na strednej!“ a odkráčala k svojmu autu krútiac peknou ritkou, ktorá ho vždy tak fascinovala a pri našich rozhovoroch vždy na ňu skladal ódy.
Nechápal.
On nie.
Ale ja áno.
Akurát ma zalial studený pot a zalapal som po dychu pri spomienke na moje študentské a ďalšie roky a „moje“ lásky, o odviate vetrom milosrdného času. Lebo som si uvedomil, že ony sú možno odviate, ale ich pamäť a energia nie, a ak to teraz všetky tie krásne potvory nepostíhajú (však ich bolo vcelku aj dosť) tak ma to určite čaká a dobehne v nasledujúcich inkarnáciách, a to isto dlho nebudem chápať čo sa deje a tak ľahko to nerozchodím a o nirváne nebudem ani snívať.
Proste je to tak.
Žienka sa rovná chodiaca ( dneska už skorej vyvážajúca sa) pamäť.
Kde sa hrabe IBM, HP, Apple, Compaq , Dell či Lenovo so svojimi Mega, Giga či Tera bitmi.
Pri počítačovej technike stačí slušný výbuch na slnku, či nejaké zemské magnetické anomálie, a pamäte sú vymazané. Nadobro.
Ale u žienok nie.
Iste, krásky si mýlia pravú a ľavú stranu a väčšina z nich má miesto orientačného zmyslu orientačný nezmysel. Ale to sú len nepodstatné detaily, lebo ich tisícročiami drilovaná schopnosť pamätať si najmenšie momenty neuspokojenia zo života ( myslím teda nenaplnené očakávania od chlapov ) geneticky prenášaná z pokolenia na pokolenie, sa cibrí a zdokonaľuje a prispôsobuje sa meniacim podmienkam. Je to nekonečný zdroj detailnej pamäte.
Šoko to už dávno pochopil.
A až toto objavia počítačoví giganti a nájdu spôsob pripojenia ženskej pamäte ako kapacitne neobmedzeného hardware k svojim produktom, tak sa spustí fenomenálna feminálna piata priemyselná revolúcia 5.0. Ešte trochu vidím problém z technického hľadiska vzhľadom na pomerne vysokú variabilitu žienok, kde je im najvhodnejšie pichnúť ( myslím pripojiť) pamäťový kábel, ale to si myslím, že sa časom vyrieši, veď riešiteľov je dosť, aj keď medzi ítečkármi pribúdajú metrosexuáli a ďalší inakí , ale koniec koncov zase nie všetci riešitelia musia byť ítečkári.
Tak mi už nič iné nezostáva, len zakončiť túto * blahú – neblahú víziu (*nehodiace si škrtnite) nadčasovým blaženým výkrikom pani grófky Erdödy v Pachovi : „ Ach bože, čo nás to len čaká?!“
Celá debata | RSS tejto debaty