cathymane

To že pri milovaní sa vymieňajú karmy som si prečítal so záujmom, zdalo so mi dobré, že človek može týmto spôsobom rozšíriť svoj obzor. No vtedy som to nepochopil.
Pomaly tomu však rozumiem. Už viem čo si cítila pri prebdených a preplakaných nociach. Ja si to vychutnávam pri rannej a nočnej spomienke na tvoju vôňu pri mne, ktorá sa zakaždým rýchlo rozplynie a zostávam v mučivej samote. Vynárajú sa mi naše rozhovory, mlčania, kriky, trápenia, zmierenia, výlety, obedy ako vystrihnuté sekvencie z filmov, ktoré niekto ledabolo zlepil a potom zase potrhal a takže občas vidím pár obrázkov a potom zase nič, niekedy väčšiu chvíľu, niekedy sa film už neobnoví. Cítim slanosť tvojich sĺz a občas si uvedomím, že sú to moje, ale tie chutia už inakšie, horkejšie. Vidím ťa zvíjať bezmocne na zemi pri záchvate a preniká mnou ten nekonečný strach aby sa ti uľavilo a dostala si sa z toho a chcem sa sám potrestať za to že som ti to spôsobil. Hovorila si mi, aj hovoríš o tom aká je neznesiteľná bolesť duše a ako ju vieš zahnať robotou, fyzickou prácou alebo inou bolesťou. Robím to už aj ja, je to dobrý liek, najmä keď si spôsobím nejakú bolesť. Aspoň niečo funguje. Včera som ti poslal sms na obed a naivne som čakal na záhrade celý deň, že sa mi ozveš. A prežíval tvoje víkendy so mnou. Nekonečné čakanie, niekedy prerušované zadrhnutým plačom alebo len prázdnom. Večer som išiel do kancelárie, aby som na chate neprechladol a tam som čakal na zemi že nejakým omylom sa ozveš a povieš aby som prišiel k tebe. Strašne dlhá noc. Rozumiem tvojmu stavu, že niekedy už nemôžeš plakať. Už rozumiem. Rozmýšľal som o svojom živote. Komu som všetkému spôsobil bolesť a teraz sa mi o všetko vracia. Je to asi zaslúžené, každý dostaneme toľko, čo unesieme.
Ale nebol som tu sám . Som tu s tvojimi nádhernými piešťanskými fotkami plnými radosti a úsmevu. Toho, v čom som tvoj slabý žiak, i keď sa veľmi snažím. Dokážem to . Dokážem žiť momentom a chvíľu nemyslieť na budúcnosť, ktorej sa tak bojím a budem užívať a vychutnávať prítomnosť. Darí sa mi to hlavne vtedy, keď som s tebou. Ty to do mňa naleješ. Milión krát som sa ti chcel ozvať a upozorniť ťa na to, ako mi je zle, ako sa trápim, urobiť si niečo, dôjsť krvavý, dobitý, proste taký aby si ma poľutovala a prijala a dovolila ostať s tebou. No nemôžem ťa vydierať. Po tom všetkom čo si si odo mňa vytrpela to už nemôžem urobiť. To čo sa deje je môj trest a chcem si ho odžiť. A vyrovnať sa stým. A keď to prestane bolieť, teta aspoň bude bolieť menej a budem cítiť, že som vyliečený a zmenený, tak prídem a požiadam, teda poprosím ťa o šancu žiť s tebou. Aspoň v tvojej blízkosti. Máš pravdu, som blázon. Asi iný ako ty, ale som. Normálni ľudia ma nemôžu pochopiť. A ani ja sa nechápem. To neznamená , že by som bol normálny. Dívam sa na tvoje fotky a hľadám odpoveď, prečo som nedokázal prísť k tebe a dať ti tú jednoduchú istotu, po ktorej si túžila a túžiš. Keď sa tak na teba dívam, až zabúdam písať. Si niečo nádherné. Prenádherné, čo ma postretlo. A zostala len bolesť a spomienky, ktoré ju vyvolávajú.
Mama mala knižku o nejakom talianskom maliarovi, ktorá sa volala: Chvíle šťastia, roky múk. Bojím sa, že takto bude vyzerať aj môj osud. A som zlý zlodej. To si už mala česť poznať. Prichytila si ma počas každej krádeže . A ten pocit bol hrozný.