cathymane

Už ako deti sme sa radi a často hrávali na schovávačku. Hra rozvíjala pohyb, motoriku, pamäť a celkovo kladne prispievala k zdarnému vývoju populácie. Nuž akoby takú malú, ľahko upravenú retrovariantu si môžeme skúsiť zahrať aj v 21 storočí. V rámci dobrých vzťahov medzi žienkou a chlapíkom určite často nastane situácia, keď v rámci hry na utuženie vzájomných vzťahov si chlapík chce a môže (teda majiteľkou je mu umožnené) uschovať si malú drobnosť v žienkinej vagínke – na chvíľku, či na pamiatku, aby to tam za nejakú bližšie nešpecifikovanú dobu príjemne vydoloval a spôsobil vzájomnú radosť. Takou drobnosťou môžu byť rôzne veci – môžeme ich nazvať vaginálne suveníry – od žuvky (pozor, len na krátkodobú úschovu) až po obrúčku, prstienok, prívesok, retiazku, či v kraji núdze pre radosť z hry oriešok či fazuľku. (Pozor ale na hrášok, môže sa stať, že bude žienku omínať, hlavne ak má aristokratickú vagínku – pozri: Princezná na hrášku)
Postup je dôsledne logický, predmet chlapík zatlačí jazykom dnu a ďalej sa venuje objavovaniu krásnych zákutí žienkinho tela.
A až je už objavené takmer všetko, tak hurá, malé príjemné prekvapenie nás čaká schované v jaskynke. Teba ho odtiaľ vydolovať, čo je vzájomne príjemná vec. Akurát treba dať trochu pozor na grambľavý jazyk, aby sa namiesto objavenia a vytiahnutia uschovaný predmet úplne nezasunul, pretože to by vyvolalo potrebu iného nástroja na vyhľadávanie (šak kto už má dnes bez plastiky taký lemeš).
Takže treba po – ma – ly, po – ma – li – č – ky a opatrne hľadať. A cítiť, lebo na jazyku očká nemáme. Lovíme, lovíme vo vagínke a aj keď vec nájdeme a cítime, netreba sa ponáhľať, trochu náš objav jazykom popresúvame po zákutiach a až po dlhej chvíli sťaby náhodou vec nájdeme a so zrejmým uspokojením vytiahneme. A všetci zúčastnení sú spokojní.

Achtung minen!
Nuž spokojnosť nadovšetko, no ako je zrejmé z reminiscencie na filmy z nie až tak dávnej minulosti s partizánsko – nemeckou tématikou, môže nastať situácia, keď sa počiatočná objaviteľská radosť po chvíli skalí. A dôvod býva vcelku prozaický – a nie je v tom až taká ješitnosť, proste objavený a s námahou vydolovaný predmet neni náš!
Vtedy treba pre istotu zapnúť všetky závity , aj v rámci možností dopumpovať trochu krvi tam hore, do vrchného mozgu, či predsa len nie, či som ho tam nezabudol od minula, keď sa mi tam už nechcelo šmátrať alebo som zaspal… alebo žienka musela ísť akurát vtedy pozerať neodolateľných Oteckov…
A ak je to tak, tak treba dať pozor a výdych úľavy nesmie chlapík nasmerovať do vagínky, lebo môže nastať znenazdajky situácia, že sa takto atakovaná vagínka môže začať až nebezpečne škaredo naširoko usmievať, a čo je ešte horšie, tento „úsmev“ jej môže zostať aj natrvalo.

O poznanie horšou variantou je fakt, ak predmet naozaj neni náš!
No čo už!
Kto si bez viny, vhoď do vagínky ďalší predmet.
Tak sklopíme uši, iné veci sa sklopia samé, vydolujeme nájdený predmet a zožneme pochvalu partnerky za úspešný nález (pričom je vhodné predmet hneď po náleze uschovať, stratiť či nebodaj aj prehltnúť, aby sme aspoň jej nepokazili radosť z hry a do budúcna si nezahatali možnosť repete).
Nuž a slušne povedané, kurevsky horšou variantou je tzv. horrorovo-vaginálny scenár, pri ktorom sa chlapík ocitne v roli širikospektrálneho objaviteľa a ponachádza doslova kopu rôznych cudzích vecí.
Šľak aby to trafil, že?
Veď tá moja žienka je …… !

Nuž ale každá minca má dve stránky a žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Pri tomto pohľade nás môže tešiť, že naša žienka je dôveryhodnou partnerkou a úschovňou pre mnohých, priam taká jemnejšia obdoba bútľavej vŕby, teda je to dôstojná sociálna pracovníčka pre tých, čo to nemajú doma a to v našich očiach musí zvýšiť partnerkine kvality a kredibilitu.
A môžno máme základ zbierky pre pripravované Múzeum vagíny v Londýne…
Vďaka bohu za takú babu, lebo naozaj len niektoré žienky vedia čo chcú a ozaj iba niektoré to tam flagrantne aj majú.
Nuž a koniec – koncov to môžeme zobrať športovo – jedná sa v podstate len o inováciu zbierky kolektívnym úsilím, čím dochádza k upevňovaniu sociálnych väzieb.
Pozornosť treba skorej zamerať inde- ozajstný chlapík športovec skúša si tipnúť, kto by mohol byť vkladateľom a vlastníkom nájdeného predmetu z bližšieho , či vzdialenejšieho okolia ( susedia, kolega, kominár, záhradník, poisťovák, poštár…)

Ale není všem dnúm konec, ako hovoril klasik, život ide ďalej a nájdenú vec treba pustiť do obehu a podporiť tak kolobeh a život vecí.
A čo môže chlapík považovať za väčší úspech, ako keď sa mu po nejakej dobe zase vráti jeho predmet do jeho žienky a on sa priam zvíta so staronovým kamarátom. No hotový príbeh správy vo fľaši!
Ale samozrejme je vhodné si predmet zadokumentovať ( veď ktosi to má všetko pamätať, že?). Vhodné je foto, či videjko, ideálne pred miestom nálezu. Tento dokument je vhodné neskôr použiť pri prezentácii svojich úspechov kruhu rovesníkov, známych či obdobne fungujúcich priateľov.
A tu nesmieme zabudnúť na žienku ako garantku pravosti nálezu nájdenej trofeje, ktorú žienka môže vydokladovať vystavením certifikátu, ktorý sa priloží k dokumentačnému médiu a je možné sa s ním zdôveriť na sociálnych sieťach a aspoň touto formou sa priblížiť k mediálnym stár a užiť si svojich spoločných pár minút slávy.